Adam J. Palo: „Je neuveriteľné, že v 21. storočí sa ešte stále musia ženy stretávať s diskrimináciou, pocitom nedocenenia a zneužívania.“

Adam J. Palo

O autorovi knihy Adamovi J. Palovi sa toho veľa na internete nedá nájsť… Je pravda, že ide o váš pseudonym?
Presne tak, Adam J. Palo je môj pseudonym. (úsmev) 

Prečo ste sa ho rozhodli použiť a nepísať pod svojím skutočným menom?
Páči sa mi meno Adam, J je iniciálka priezviska a Palo ma volajú od narodenia. 

Ako som už spomínala, na internete sa o vás ako o autorovi človek veľa nedozvie. Skúste nám teda o sebe prezradiť niečo, čo uznáte za vhodné.
Ak to zoberiem z pohľadu znamenia, som naozaj typický baran. Z mnohých povahových vlastností som našťastie vyrástol, keďže niektoré neboli veľmi lichotivé, tie príjemné zdokonaľujem. Nie som dobrý kamarát so zimou a najlepšie sa mi píše na začiatku jari a cez celú jeseň. V lete veľa cestujem. Zo zahraničných miest mám najradšej Londýn, Berlín, Porto a Český Krumlov. Na dovolenkách nečítam knihy a nie som typ, ktorý dokáže vypnúť a preležať hodiny na pláži. Zatiaľ uprednostňujem ruch veľkých miest pred prímorskými letoviskami a pohár dobrého suchého vína v príjemnej spoločnosti pred proteínovými nápojmi a hodinami v posilňovni.

Ako ste sa dostali k písaniu? Píšete už dlho?
Vôbec nie. Písať som začal na internáte v poslednom ročníku na vysokej, keď sa spolužiaci učili na skúšky a ja som si myslel, že všetko viem a na zopakovanie času dosť. Môže to byť desať rokov, čo som uverejnil svoj prvý príspevok na dnes už neexistujúcom blogu atlas.sk. Neskôr som sa zapojil do literárnych súťaží na internete a do projektu mámtalent.sk. A z toho obdobia sú moje prvé dve poviedky, ktoré boli vydané v zbierkach.

Odkiaľ čerpáte inšpiráciu?
Z vlastného života a zo životov tých, ktorými som obklopený.

Rada sa autorov pýtam, či majú nejaké zvyky pri písaní, napr. šálku kávy či ticho v byte. Vy nejaké máte?
Keď píšem po prvýkrát poviedku, esej, kapitolu z románu… hocičo, uprednostňujem samotu. Pri následných opravách mi nič a nikto neprekáža, pokiaľ ma nevyrušuje zbytočnými otázkami. Inak nič špeciálne.

Ako dlho ste písal Mesto nemých králikov?
Pôvodne to bolo sedemnásť poviedok, ktoré na seba nadväzovali postavami. Písal som ich približne pol roka. Potom mi spisovateľka Tamara Tainová poradila, aby som z poviedok napísal román, ktorý som s prestávkami dával dokopy dva roky.

Keď som vašu knižku čítala, ja osobne som z nej cítila niečo, vďaka čomu mi začali napádať myšlienky, že ste si niečo z toho prežili alebo že ste o niečom takom počuli… Ide teda o reálny (biografický) príbeh alebo čisto vymyslený?
V každej knihe tohto žánru je kus života jej autora, prípadne jeho priateľov a priateliek.

Myslím si, že taká základná vec, ktorú asi všetci vieme, je, že každý autor má osobitný štýl a nedá sa napodobniť. Napriek tomu ma zaskočilo a zaujalo, akým spôsobom píšete vy. Vo vašich textoch sa ošúchané frázy či dokonca zaužívané frazeologizmy až tak veľmi nenachádzajú, oveľa radšej ich nahrádzate inými slovami, ktoré nevyznievajú gýčovito a ani umelo. Skôr by som povedala, že ironicky a dosť trefne. Ako to robíte?
Sám neviem. Možno to súvisí s tým, že mám rád iróniu, anglický humor, vtipných a duchaprítomných ľudí, a to sa zrejme odzrkadľuje aj v mojom písaní.

Ešte aby som nadviazala na predošlú otázku, s vaším štýlom je určite úzko spätá aj literatúra, ktorú čítate. Akí sú vaši najobľúbenejší autori, prípadne kniha?
Najobľúbenejší je Kurt Vonnegut Jr., ani raz ma nesklamali knihy z českého Odeonu, z českého vydavateľstva Maťa a z edície MM od Slovartu. Zo slovenských autorov je to Maxim E. Matkin, Tamara Tainová, Pavel Vilikovský a Dominik Tatarka. Najobľúbenejšími knihami sú Matka noc, Potkan kráľ, Na východ od raja, Zločin a trest, Príbehy obyčajného šialenstva, Brand new world – Konec civilizace (stokrát lepšie ako 1984), Mor, Malý život, Ani později, ani jinde, Strach ze svobody, Mexická vlna, To prejde, Proces a ďalších aspoň sto…

Vo vašom románe sa okrem iného zaoberáte aj homosexualitou, čo je na konzervatívne Slovensko dosť odvážna téma. Nemáte pocit, že Slováci, na rozdiel od iných národov, sú v tomto ohľade až príliš uzavretí a „zaškatuľkovaní“?
Mám ten pocit, ale myslím, že sa to veľmi pomaly zlepšuje. Hlavné je, že to nestagnuje a verím, že to nenaberie spätný chod.

Vy osobne si myslíte, že tento svet, resp. spoločnosť, je v poriadku tak, ako je, alebo potrebuje zmenu, tzv. novú vlnu, a teda je potrebné bojovať aj za LGBT a ženské práva?
Je neuveriteľné, že v 21. storočí sa ešte stále musia ženy stretávať s diskrimináciou, pocitom nedocenenia a zneužívania či degradujúcim zaobchádzaním podľa nezmyselných nielen náboženských pravidiel. Čo sa týka LGBT komunity, je potrebné, aby sa dostávala do povedomia spoločnosti spôsobmi, ktoré by bigotné skupiny a jednotlivci nemohli zneužiť na šírenie nenávistných názorov. Tie si totiž oveľa ľahšie získajú podporovateľov.

Stretli ste sa s nejakými, či už pozitívnymi alebo negatívnymi, recenziami na vašu knihu, ktoré vo vás rozpútali emócie?
Zopár príjemných reakcií a pravdivých postrehov som dostal na facebooku, čo ma potešilo. Podobne ako aj vaša recenzia na Vinlite.

Píšete niečo nové?
Píšem a snáď to bude niečo nové. (úsmev)


Autor: Ema Šašalová
Zdroj obrázkov: Adam J. Palo
Páčil sa vám článok? Podporte ho zdieľaním na sociálnych sieťach: