Adèle – Leila Slimani

Adèle – Leila Slimani

Adèle – Leila Slimani, Inaque 2018

Poznáte to, keď chytíte do rúk prózu, ktorá svojím rozsahom nie je nejaká ohromujúca, no keď ju prečítate, pochopíte, že ten rozsah stačil na bohatý obsah, ktorý ste v knihe našli? Podobne je to aj s Leilou Slimani a jej knihou Adèle. Hoci má len okolo stopäťdesiat strán, autorka dokázala perfektne preniknúť do mysle hlavnej hrdinky, ktorú vytvorila.

Spisovateľka a žurnalistka Leila Slimani si už našla aj slovenských čitateľov, a to románom Uspávanka, ktorý vyšiel vo vydavateľstve Inaque minulý rok. Najnovší slovenský preklad knihy tejto autorky nesie názov Adèle a dozaista upúta už len svojou obálkou, pod ktorú sa opäť podpísala Barbora Šajgalíková.

Ale zamerajme sa na Adèle, hlavnú hrdinku románu nahliadajúceho na ženu trpiacu sexuálnou závislosťou. Dnes by sme už túto tému nemali považovať za kontroverznú, no môže sa stať, že sa nájdu ľudia, ktorí ju tak vnímať budú. Ja, naopak, oceňujem, že sa autorka podujala spracovať takúto náročnú tému, zvlášť s dôrazom na prežívanie hlavnej hrdinky – ženy, a že ju zobrazila presne takú, aká je.

Hneď v úvode ma upútal zvolený autorský rozprávač príbehu, ktorý si udržuje akýsi odstup, vytvárajúc tak tajomstvo a napätie okolo Adèle a jej milostných dobrodružstiev. Autorkin štýl písania je pomerne strohý, často vyvolávajúci pocit všednosti, no miestami veľmi trefný a dynamický. Čo však na tejto knihe vnímam ako to najlepšie, je neskutočná úprimnosť, ba až surovosť, ktorá priam srší z každej strany. Nájdeme tu napríklad Adèline úvahy o tom, ako vyzerá jej život matky a manželky, z ktorých cítiť ohromné znechutenie, pričom, naopak, z jej románikov srší energia a túžba mať ich stále viac a čo najčastejšie, i keď ide len o uspokojenie potreby závislého človeka a nie o konkrétny objekt túžby, o konkrétneho muža či mužov.

„Netúžila po mužoch, ktorých oslovovala. Nechcela ich telo, ale situáciu. Byť podmanená. Pozorovať masku mužov, ktorí si užívajú. Naplniť sa.“ (s. 92)

Hoci Adèle na prvý pohľad ubližuje všetkým naokolo, v skutočnosti najviac ubližuje sebe. Z textu cítiť hanbu, vnútorný boj, sebadeštruktívne sklony hrdinky, ale aj isté užívanie si toho, čo závislosť so sebou prináša. Adèle je ako na hojdačke – raz hore, raz dole. Leila Slimani sa dokázala ponoriť do duše sužovanej sexuálnou závislosťou a veľmi dôveryhodne vykreslila jej vnútorné prežívanie. Fázu, počas ktorej by Adèle najradšej vystriedala čo najviac sexuálnych partnerov za deň, aj fázu, keď si spytuje svedomie, ničí sa, vyčíta si, čo to vlastne stvára a zaprisaháva sa, že s tým skoncuje a bude žiť ako poriadna matka a manželka. Ale ako každý závislý človek, ani Adèle s tým nedokáže (a niekedy ani nechce) seknúť, a preto sa ponára do čoraz hlbšieho bahna klamstiev, výčitiek a strachu z odhalenia.

„Čo najrýchlejšie byť doma, pod perinou s Richardom, pod jeho pokojným dohľadom. Zajtra uvarí večeru. Uprace byt, nakúpi kvety. Dajú si víno, povie mu, čo nové v práci. Urobí plány na víkend. Bude zmierlivá, nežná, úslužná. Na všetko prikývne.“ (s. 35)

S Adèle je to podobne ako s hrdinkami Eleny Ferrante. Je vysoko pravdepodobné, že ju budete odsudzovať, prípadne aj neznášať, no v konečnom dôsledku vo vás možno vyvolá aspoň aký-taký súcit. Pochopíte, že závislosť je silnejšia ako zdravý rozum a že ak niekto zradí aj svoju najlepšiu priateľku, je to len preto, že sa nevie ovládať. Iste, pomyslíte si, prečo sa nejde liečiť, ale je to také jednoduché? Aj odpoveď na túto otázku nájdete v knihe.

Autorke sa podarilo preniknúť pomerne hlboko. Pre lepšie vykreslenie Adèlinho prežívania zašla aj do minulosti, do detstva, dospievania, ktoré ju formovalo, nevynímajúc rodinné vzťahy, najmä tie menej vydarené s matkou. Na tomto pozadí sa formuje jej osobnosť už od útleho veku. Retrospektívne pasáže sú však skôr krátke a je ich pomenej, slúžia len na dotvorenie súčasného obrazu, no sú dôležitou – mierne spestrujúcou – súčasťou textu. Čitateľ má pri ich čítaní pocit, akoby skladal puzzle; jednotlivé kúsky do seba pomaly zapadajú.

Napriek závislosti našej hrdinky však môžeme pozorovať aj jej nechuť k manželskému sexu, ktorý je akoby bez citu, len mechanický. Táto pasáž môže na recipienta pôsobiť prekvapivo – koniec koncov, je predsa závislá od sexu, nie? Lenže každá minca má dve strany a aj Adèle má nejaké nenaplnené túžby, tie však akoby jej manžel ani nikdy nepostrehol. Jej slová a myšlienky sú opatrné, zato však veľmi úprimné, nabádajúc čitateľku prehodnotiť vlastné skúsenosti – rozprávač nám síce hovorí o Adèle, avšak akoby viedol dialóg aj s čitateľmi.

„Už aby bolo po tom, pomyslí si, keď sa sama vyzlieka na svojej strane postele. Ľahnú si oproti sebe. Neprestať sa bozkávať, tváriť sa, akoby to bolo naozaj. Prejsť mu rukou od pása k pohlaviu. Vojde do nej. Ona zatvorí oči. (…) Neodváži sa uvoľniť sa. Neodváži sa nič požadovať. Akoby ju frustrácia mohla zadusiť svojou prudkosťou. (…) Nič necítila, nič. Počula hluk ventilátora, tiel, ktoré sa k sebe lepia, pohlaví, ktoré sa stretnú. A potom obrovské ticho. (s. 30)

Okrem mysle Adèle nám autorka ponúka aj pohľad do mysle jej manžela. Tieto pasáže sa mi javili menej zaujímavé, avšak určite nie nadbytočné, práve naopak, pekne príbeh dotvorili, hoci neboli až také pútavé. Miestami ma však zarážalo Richardovo správanie, náhle a prudké zmeny postoju k jeho manželke. Text ponúka podnety na rôzne úvahy o manželstve, o vzťahu dvoch ľudí a o tom, ako sa na seba dívame cez akési ružové okuliare, akoby sme ani nechceli vidieť realitu, akoby sme v stave zamilovanosti vedome prehliadali všetko, čo vidieť nechceme.

Leile Slimani sa podarilo napísať zaujímavý a nevšedný román ponúkajúci pohľad na život ženy závislej od sexu. Čitateľa môže ohúriť svojou úprimnosťou a príjemným štýlom písania, ako aj neošúchanou témou. Ak hľadáte niečo iné, Adèle je správna voľba.



Autor: Jana Šulková
Zdroj obrázkov: Vinlit
Páčil sa vám článok? Podporte ho zdieľaním na sociálnych sieťach: