Albert Camus: Majster absurdity

Už na obálke knihy si môžeme prečítať, že kniha Cudzinec sa všeobecne zaraďuje do „absurdného obdobia“ v tvorbe francúzskeho spisovateľa Alberta Camusa. Absurdného preto, lebo absurdita, ale aj odcudzenosť, sú jedným zo základných pilierov vo filozofii existencializmu, ktorá Camusa sprevádzala celý život. V roku 2017 uplynulo 60 rokov od udelenia Nobelovej ceny za literatúru tomuto významnému spisovateľovi, pri príležitosti ktorej vyšla napríklad aj reedícia slovenského prekladu jeho azda najznámejšieho románu s protifašistickou tematikou Mor (La Peste, 1947).

Cudzinec (L’Étranger 1942, v slovenskom preklade 2005) je pomerne útla, ani nie sto stranová kniha a prevedie nás jednoduchým, no rýchlym sledom udalostí od smrti Mersaultovej matky v starobinci, jej pohrebom, vzťahom s Mariou, krátkym priateľstvom s pasákom Raymondom, razom sa dostaneme na pláž, kde Mersault zabije Araba a odsúdia ho na smrť a následne sa ocitáme spolu s uväzneným za mrežami a pri výsluchoch. Sám Mersault je cudzincom medzi ľuďmi, cudzincom vo vlastnom živote, neprejavuje takmer žiadne emócie, lebo je to podľa neho zbytočné a vôbec na tom nezáleží. „Čo na tom záleží, keď ho ako obvineného z vraždy popravia za to, že neplakal na matkinom pohrebe?“ (str. 90, 2005) Veď všetci skôr či neskôr zomrieme a život bude plynúť ďalej ako doteraz.

Každodenná absurdita života nám však nie je taká vzdialená, ako sa môže zdať. Žijeme v nej každý deň ani si to neuvedomujúc. Vzťah suseda, starého Salamona a jeho takisto starého a navyše chrastavého kokršpaniela je miestami smiešny, častejšie však smutný, no najviac absurdný. „Vyzerajú akoby boli rovnakej rasy, a predsa sa nenávidia. (…) Dva razy denne, o jedenástej a o šiestej, starec chodí psa prevetrať. Za osem rokov nezmenili trasu. Možno ich vídať na Lyonskej ulici, pes ťahá svojho pána, až kým starý Salamono nezakopne. Vtedy psa zbije a vynadá mu. Pes sa celý vydesený plazí a dá sa ťahať. Teraz ho musí ťahať starý. Keď sa pes pozabudne, znova začne ťahať svojho pána, načo zasa dostane výprask a vynadané. Potom stoja na chodníku a hľadia jeden na druhého, pes s hrôzou a starec s nenávisťou.“ (str. 23, 2005) Mersaultov život je nasiaknutý ľuďmi a situáciami podobného typu, s pasákom Raymondom, ktorý všetkým tvrdí, že je skladník (no aj tak mu to nik neverí) sa definitívne spriatelí tak, že ho ponúkne vínom a jaternicou a keďže sa Mersaultovi nechce variť zemiaky, ponuku príjme. Raymond vedie búrlivý život, Mersault sa stane svedkom toho, ako zbije svoju milenku, ale nepociťuje k nej súcit, dokonca napíše pre Raymonda list a pomocou neho sa chce milenke pomstiť. Aj tento list, ktorý mohol odmietnuť napísať, sa stane dôkazom vo veľkom súkolesí, ktoré Mersaulta pripraví o život. Vzťah s pisárkou Mariou sa začne deň po pohrebe Mersaultovej matky. Maria si Mersaulta chce vziať, pretože ho miluje aj kvôli jeho povahovým vlastnostiam. Avšak tie isté by sa jedného dňa stali dôvodom, prečo by ho začala nenávidieť. Vražda Araba na pláži, ktorého vlastne nezabil Mersault, ale neznesiteľné africké slnko a kvôli ktorej je nakoniec odsúdený na trest smrti sťatím hlavy, je takisto zbytočná a absurdná ako celý jeho život. Mersault ho nezabil, iba vystrelil a potom ešte štyrikrát zaklopal na bránu nešťastia. „Nuž čo, tak umriem. To bolo očividnejšie než čokoľvek iné. Ale veď každý vie, že život nestojí za to, aby ho človek žil.“ (str. 84, 2005) Podľa Camusovej filozofie je jediným spôsobom ako sa vymaniť z područia absurdity revolta. Lenže ako uniknúť trestu smrti, keď sedíte zatvorený v malej cele? Jedine starý kokršpaniel sa dokázal po dlhých rokoch vzoprieť svojmu osudu a počas prechádzky sa starému Solomonovi vyvliekol z veľkého obojka a zmizol, čo ho takmer položilo. Lenže jediný moment revolty v Mersaultovom živote prišiel tesne pred smrťou, keď už niekoľkýkrát odmietol kňaza, no on sa znovu vrátil. „Začal som naňho ziapať z plného hrdla a medzi urážkami som ho vyzval, aby sa za mňa nemodlil. Chytil som ho pod krkom za sutanu. So striedavými návalmi radosti a hnevu som naňho chrlil všetko, čo mi hlodalo v hĺbke srdca.“ (str. 89, 2005) Až vedomie blížiacej sa smrti dopomohlo Mersaultovi k presvedčeniu, že napriek tomu, že život okolo neho plynul akoby mimochodom, napriek tomu, že sa nedokázal zaradiť, dokázal byť šťastný aspoň posledné hodiny života. Dokázal sa zmieriť sám so sebou. A tak „aby bolo všetko dokonalé a aby som sa necítil taký osamotený, ostávalo mi len želať si, aby na moju popravu prišlo veľa divákov a aby ma privítali s výkrikmi nenávisti.“ (str. 91. 2005)

Z prečítaného by sa mohlo zdať, že Camus považoval život za bremeno. Ale nie je to tak, to bola parketa iného významného existencialistu – Jeana-Paula Sartra. Camus život miloval a pokúšal sa všemožne prekonať jeho absurdnosť, ktorú sám pociťoval. Tvrdil, že je to možné len našou neustálou aktivitou. Bezprostredne s touto témou súvisí iné dielo napísané v tom istom roku – Mýtus o Sizyfovi (Le Mythe de Sisyphe, 1942), ktorá sa všeobecne označuje ako kniha esejí. V nej Camus čitateľovi predostiera vrchol absurdnosti – Sizyfa, Korintského kráľa, ktorého bohovia za jeho ľstivosť odsúdili na večný trest – gúľanie mramorového balvanu do kopca, ktorý sa pod vrcholom vždy zrúti späť a Sizyfova námaha a utrpenie sa začínajú odznova. Taký je podľa Camusa aj náš život. Sizyfovský – teda namáhavý a zbytočný. No napriek tomu sám povedal, že „musíme vytvárať šťastie, aby sme protestovali proti svetu nešťastia.“ Tak ho teda vytvárajme.


Použitá literatúra:

  • CAMUS, Albert. 2005. Cudzinec. Bratislava: Petit Press, a.s., 91 s. ISBN 80-85585-42-1.
  • PETIŠKA, Eduard. 2010. Staré grécke báje a povesti. Praha: Ottovo nakladatelství, s.r.o., 191 s. ISBN 978-80-7360-490-5.

Autor: Lucia Smiešková
Zdroj obrázkov: Vinlit
Páčil sa vám článok? Podporte ho zdieľaním na sociálnych sieťach: