Albert Camus – Mýtus o Sizyfovi

Albert Camus – Mýtus o Sizyfovi

Život je sizyfovská námaha. Sizyfos, kráľ Korintu, bol bohmi potrestaný na večné gúľanie veľkého kameňa na vrchol hory. Odtiaľ však kameň vždy spadol vlastnou silou. Sizyfos bol odsúdený na nekončiacu nezmyselnú prácu. Celkom ako život na Zemi.

Každý človek raz na to príde. Príde na to, čo všetci vedia, len sa boja vysloviť to nahlas. Život nemá zmysel. Aký by aj mal mať? Na všetky existenciálne otázky je odpoveďou len ticho. Čím viac sa človek nad tým zamýšľa, tým hlbšie upadá do zúfalstva. Ak nevieme, prečo žijeme, na čo sa máme namáhať?

Kniha Mýtus o Sizyfovi je súbor esejí od predstaviteľa absurdizmu Alberta Camusa. Nálepku existenciálneho autora, ktorá sa mu taktiež prikladá, odmieta.

„Nie, nie som existencialista. Sartreho aj mňa vždy prekvapí, keď naše mená vidíme spájať. Dokonca sme premýšľali nad vydaním krátkeho oznámenia, v ktorom podpísaní vyhlasujú, že nemajú navzájom nič spoločné a odmietajú byť zodpovednými za následky, ktoré mohli vzniknúť. Je to vlastne vtip. Sartre a ja sme vydali každý knihy predtým, než sme sa stretli. Keď sme sa spoznali, uvedomili sme si, ako sa líšime. Sartre je existencialista a jediná kniha myšlienok, ktorú som vydal, Mýtus o Sizyfovi, bola zameraná proti takzvaným existencialistickým filozofom.“ (Interview s Jeanine Delpech, Les Nouvelles Littéraires 1945, citované v Albert Camus: Lyrical and Critical Essays, Vintage 1970)

Camus napísal Mýtus o Sizyfovi v tom istom čase ako napísal svoj prvý román Cudzinec. Bolo to na pozadí začiatku druhej svetovej vojny. Camus bol členom francúzskeho odboja. Odtrhnutý stovkami kilometrov od domovského Alžírska. Metafora vyhnanstva použitá na opis ľudského údelu a pocit, že život je bezvýznamný a zbytočný boj dávajú o to väčší zmysel od muža vzdialeného ďaleko od domova bojujúceho proti na pohľad všemocnému a nezmyselnému brutálnemu režimu.

V zbierke esejí hovorí Camus o význame života. Nemá ho. A v tom je život absurdný. Toto prebudenie príde vo chvíli, keď našu monotónnu nič netušiacu rutinu naštrbí otázka prečo. Prejdeme štyrmi etapami. Najskôr príde prázdnota. Prečo chodím každý deň do práce? Prečo som tu? Prečo na to nikdy neprídem? Potom príde znudenie. Život nemá zmysel. Načo má zmysel niečo robiť? Slnko na druhý deň vyjde aj tak… Nudu vystrieda strach. Uvedomíte si, že nikto v oblakoch váš život neriadi. Že vy máte svoj život pod kontrolou a len snívaním si nič nepritiahnete. Že nikto nemá odpovede. Že sme na to sami. Nakoniec príde zhnusenie. Opovrhujete všetkým. Aký to má celé zmysel?

Camus predkladá tri riešenia ako z toho von.

„Existuje len jeden naozaj závažný filozofický problém: to je samovražda.“ (s. 11)

Prvým riešením je vzdať sa. Camus premýšľa, či dobrovoľné ukončenie života je vyslobodením z absurdného kolotoča. Snaží sa pochopiť, prečo človek spácha samovraždu. Pocit absurdna môže prasknúť bublinu našich doterajších predstáv o živote. Camus sa teda pýta, či život bez zmyslu stojí za to žiť. Podľa neho zabiť sa znamená to isté ako v melodráme priznať sa. Priznať sa, že život je nad naše sily alebo že mu nerozumieme.

„…človek stojí pred iracionálnym. Cíti v sebe túžbu po šťastí a rozumu. Absurdno sa rodí z tohto rozporu medzi ľudským volaním a nerozumným mlčaním sveta.“ (s. 36)

Druhá možnosť je popretie. Zatvoriť pred absurdnom oči. V snahe objaviť význam v bezvýznamnej existencii sa niektorí obracajú na Boha a vieru v posmrtný život. Avšak honba za nepolapiteľným zmyslom bráni človeku v plnom prijatí svojej existencie. Ignorovanie absurdna alebo jeho popieranie zatvára človeku dvere pred naplnením a pochopením. Camus sem zaraduje aj postoje existenciálnych filozofov. Všetko to pokladá za filozofickú samovraždu.

„Človek si vymyslel Boha, aby sa nezabil.“ (s. 123)

Tretia možnosť a Camusov plán úniku z labyrintu je rebélia. Rebélia proti absurdnu. Život nemá zmysel, pretože nemá mať zmysel. Jeho zmyslom je nemať zmysel. Človek mu zmysel dá sám. Prijme nezmyselnosť žitia a tým sa povýši. Pretože uvedomenie si, že život nemá zmysel, nemusí ihneď znamenať pád do studne nihilizmu. Môže to, naopak, byť oslobodzujúce. Predsa aj v každom remesle či hobby platí základné pravidlo, že výsledok nie je dôležitý, ale proces. Jeden si musí užívať, čo robí. Ak sa zaslepí vidinou výsledku, nahromadí sa v ňom len množstvo frustrácie, hnevu a zúfalstva.

 „Samo snaženie dostať sa na vrchol stačí zaplniť ľudské srdce. Musíme si predstaviť, že Sizyfus je šťastný.“ (s. 141)

Mýtus o Sizyfovi je síce zbierka esejí, ale pre niekoho môže byť aj zbierka rád. Alebo návod na život. Albert Camus úplne odhalil svoju myseľ. Nemusel to robiť. Veď načo? Aj tak sa na neho po niekoľkých rokoch zabudne a život pôjde ďalej. Nech za neho hovorí krásny paradox, že vďaka jeho knihe o nezmyselnosti života mnoho ľudí ten zmysel našlo.


Zdroje:

  • http://www.sparknotes.com
  • Interview s Jeanine Delpech, Les Nouvelles Littéraires (1945), citované v Albert Camus: Lyrical and Critical Essays, Vintage (1970)
  • CAMUS, Albert. Mýtus o Sizyfovi. Praha: Garamond, 2015. 184 s. ISBN 978-80-7407-265-9.

Autor: Lívia Slynková
Zdroj obrázkov: autor
Páčil sa vám článok? Podporte ho zdieľaním na sociálnych sieťach: