Anna Achmatovová – poetka, ktorá zažila (takmer) všetko

Anna Achmatovová, často označovaná ako najvýznamnejšia ruská spisovateľka 20. storočia, bola počas svojho života veľakrát ťažko skúšaná osudom. Talent, ktorý jej bol nadelený, išiel ruka v ruke s utrpením, ktoré zažívala v osobnom živote.

Achmatovová sa narodila v Odese roku 1889 Andrejovi Gorenkovi a jeho manželke Inne Stogovej. Obaja jej rodičia pochádzali zo zámožných aristokratických rodín a dbali na dcérino vzdelanie a umelecký a kultúrny rozvoj. Rodina sa síce presťahovala do Cárskeho Sela, Anna však pokračovala v štúdiu na univerzite v Kyjeve a v Petrohrade. Štúdium literatúry si vybrala práve pre jej vzrastajúcu lásku k poézií. Stala sa predstaviteľkou tzv. akméizmu, ktorý odmietal symbolizmus a metaforizmus, presadzoval jednoznačný obraz a jazyk, zobrazovanie reálneho sveta a vecí. Jej milostná a vlastenecká lyrika prerástla do tragickej, v ktorej sa odrážalo celé jej vnútro. Písaniu sa začala venovať už vo svojich jedenástich rokoch, no veľkým skokom do skutočného umeleckého života bolo pre ňu zoznámenie s Nikolajom Gumilevom. Ten ňou bol natoľko očarený, že sa s ňou po krátkom čase oženil a intenzívne ju podporoval v písaní. V roku 1910 vytvorila spolu s básnikmi Mandelštamom a Gorodetským cech spisovateľov. V roku 1912 jej vyšla prvá kniha básní pod názvom Verše, o dva roky nato vyšla zbierka Ruženec. Vtedy sa Achmatovová ocitla na vrchole popularity a stala sa vzorom pre stovky ruských žien, snažiacich sa napodobňovať jej štýl. Prischli jej prezývky ako „kráľovná Nevy“ či „duša strieborného veku“. Ako žena mala veľa ctiteľov, verejne sa hovorilo a jej vzťahoch so známymi spisovateľmi Mandelštamom, Borisom Pasternakom či Alexandrom Blokom. Po vypuknutí revolúcie v roku 1917 odmietla ponuku na odchod do Anglicka a zostala vo svojom milovanom Rusku. Rozviedla sa a po druhýkrát sa vydala za ďalšieho prominentného básnika Vladimíra Šilejka. Jej šťastie a pokojný život však netrval dlho. V roku 1921 bol Annin bývalý manžel Gumilov zatknutý pre údajnú účasť na kontrarevolučnom sprisahaní a popravený. Annina poézia bola označená za protirežimovú a jej diela boli cenzurované. Nová situácia ovplyvnila aj budúcnosť Anninho syna z prvého manželstva Leva. Ten bol vylúčený zo škôl a v roku 1935 zatknutý, vzhľadom na činnosti oboch svojich rodičov. Achmatovová sa s prosbou o prepustenie obrátila priamo na Stalina, ktorý jej nečakane vyhovel. O tri roky bol však jej syn opätovne zatknutý a poslaný na nútené práce na Sibír. V tom čase totiž pokračoval lov na nepohodlných spisovateľov, z ktorých mnohí boli zatknutí, uväznení alebo zavraždení. Svoje silné vnútorné rozpoloženie pretavila do zbierky básní Requiem, ktorá však oficiálne v tom čase nevyšla.

Počas druhej svetovej vojny prežila Anna obliehanie vtedajšieho Leningradu a zažité hrôzy sa odrazili v jej „Básni“, ktorú venovala všetkým padlým obrancom jej obľúbeného mesta. Spolu s ďalšími umelcami, ako napríklad so Šostakovičom, bola evakuovaná do Taškentu, kde ochorela na týfus. Po vyliečení v roku 1944 sa vrátila do Leningradu, kde svojou prítomnosťou dodávala energiu bojujúcim vojakom. Hovorí sa, že pravidelne navštevovala miestnu nemocnicu, v ktorej čítavala raneným. Tesne po skončení vojny bola obvinená z „otrávenia mysle socialistickej mládeže“, jej básne, ktoré publikovala v časopisoch Zvezda a Leningrad, boli scenzurované a jej politický dozor sa zvýšil. Až po Stalinovej smrti sa Annina tvorba postupne začala opäť objavovať čitateľskej verejnosti, napriek tomu sa desiatky jej básní nikdy nedostali k čitateľom. Annina sláva naberala na intenzite hlavne na západe. Britský filozof Isaiah Berlin za ňou dokonca sám priletel do Moskvy, no ona sa zo strachu pred Stalinovou reakciou odmietla s obdivovateľom stretnúť. Práve v tom roku mali totiž jej syna Leva, budúceho slávneho historika, prepustiť z Gulagu.

Achmatovovú obdivovali nielen kolegovia spisovatelia, ale stala sa inšpiráciou aj pre talianskeho maliara Amadea Modiglianiho a výtvarníka Borisa Anrepova. Modigliani na svojej výstave v roku 1993 použil aj osem dovtedy neznámych aktov mladej Achmatovovej, Anrepov zase vytvoril pre Národnú galériu v Londýne mozaiku postavy, ktorá sa slávnej spisovateľke nápadne podobala. Hoci párkrát oficiálne vycestovala z Ruska, domov sa vždy a napriek všetkému vrátila. Po jednej z návštev Oxfordskej univerzity, ktorá jej udelila čestný doktorát, utrpela spisovateľka infarkt. Bola hospitalizovaná, a hoci navštevovala viaceré sanatória a absolvovala dlhú liečbu, v roku 1966 chorobe srdca podľahla.

Anna Achmatovová za svojich sedemdesiatšesť rokov života prežila naozaj všetko. Nepochybne mala silnú osobnosť. Bola talentovaná poetka, milujúca a starostlivá matka, obletovaná múza umelcov, oddaná a hrdá vlastenka, citlivá žena. Jej život sa odrazil vo veršoch, ktoré napísala. Odrazila sa tam bolesť, láska, strach, sila. Vďaka veršom, ktoré napísala, zostane Anna Achmatovová a jej odkaz „Nikdy sa nevzdať“ v životoch čitateľov navždy.


Autor: Jana Nemčeková
Zdroj obrázkov: Vinlit, The State Russian Museum
Páčil sa vám článok? Podporte ho zdieľaním na sociálnych sieťach: