Antihrdina – Alexandra Salmela

Antihrdina – Alexandra Salmela, Artforum 2017

Vždy, keď sa v literatúre objaví antiutópia, oplatí sa na ňu upriamiť pozornosť a venovať jej čas. Pretože knihy tohto typu zvyčajne neprichádzajú na scénu náhodne. Bude to pravdepodobne aj prípad pozoruhodného a graficky výnimočného diela Antihrdina od fínsko-slovenskej autorky Alexandry Salmely a keďže je vizuálna zložka knihy zásadná, budem jej venovať zvýšenú pozornosť sprievodnými fotografiami.

Totalitná spoločnosť prezentuje samu seba navonok aj pred vlastnými obyvateľmi ako konečné štádium vývoja a inak tomu nie je ani v Antihrdinovi. Salmela vytvorila nový typ Utópie (takto volajú svoj štát jej občania) založený na ekosocializme založenom na boji proti kapitalizmu a živote v súlade s Matkou Prírodou. Je to severská ekodiktatúra riadená ekofašizmom: pre menšinu žijúcu na jej území splnený sen, pre väčšinu ostatných ľudí nočná mora. Tento štát nesie meno Boreálna ekosocialistická občianskodemokratická rovnoprávna republika a svoj vznik viaže na takmer mytologickú bytosť Veľkej Smerodajky – ženy, ktorá svojou obeťou a zmŕtvychvstaním dokázala ukončiť veľké strádanie a podnietila založenie kultu osobnosti.

Práve božské skutky zakladateľov alebo osobností patriacich k vládnucej elite bývajú typické pre totalitné režimy, ako to môžeme vidieť v rôznych podobách aj v súčasnosti. V každej antiutópii žijú ľudia s odmietavým postojom k prevládajúcim normám a Salmela prezentuje svojho hrdinu naozaj nezvyčajným spôsobom. Jeho krstné meno je Antti a priezvisko Hrdina. Toto priezvisko získalo každé dieťa, ktorého rodičia zahynuli pri aktivitách na ochranu Utópie, predovšetkým pri ekologických haváriách. Antti získa v rámci nového pracovného zákona pozíciu fotografa v denníku Fakt. Má pohnutú minulosť, prichádza z okraja spoločnosti a nerešpektuje takmer nič, prejavuje sa dokonca bezohľadne.

V novinách sa Antti zoznámi s ďalšími postavami a spoločne vycestujú do Južnej únie, do KoroNova na konferenciu a ich cesta postupne odhalí, na akej nestabilnej pôde stojí celá legenda o Veľkej Smerodajke a zároveň predstavuje konflikt medzi dvomi značne odlišnými svetmi. A tie svety pozoruhodne pripomínajú dnešnú realitu: fanatickí vyznávači ekologických hnutí a rôznych alternatívnych spôsobov života, oslavujúci domnelé hrdinstvá svojich charizmatických vodcov na jednej strane, a na opačnej strane nezmyselný konzum, nehanebné míňanie prírodných zdrojov, chýbajúca solidarita medzi ľuďmi a hnanie sa za zážitkami bez ohľadu na ničenie sveta. Scény z otvorenia podniku Stairway to Heaven v KoroNove patria k najsilnejším scénam knihy a dokonale ukazujú, kam môže viesť mediálna manipulácia a snaha byť za každú cenu originálny.

Kniha kladie na čitateľa značné požiadavky: vyžaduje sústredené, trpezlivé čítanie, to preverí ohromná slovná zásoba autorky, neologizmy, zložitá vetná skladby, dlhé súvetia, hybridné slová. Slabou stránkou sa môže javiť masa textu, pričom nie je úplne jasné, či občas aj preskakovať niektoré pasáže, lebo môžu obsahovať dôležitý dejový alebo významový detail. Vizuálne je to celkom pôsobivé, lebo som ešte nečítal knihu, v ktorej by boli grafiti alebo reklamné slogany na viac ako dvoch stranách, výborne je tak ukázané, ako nahusto nás obklopujú napríklad pri ceste autom.

Pri čítaní som si uvedomil, že takto náročný text ponúka aj nezvyčajné variácie, ako môže byť kniha vlastne písaná. Pripomína metódu strihu propagovanú napríklad americkým spisovateľom W. S. Burroughsom, autorom kultového Nahého obeda, keď hlavnou úlohou textu nebolo sprostredkovať dej, ale búrať konvencie a stereotypy o čítaní a sprostredkovať iný, nekauzálny, nelineárny spôsob myslenia. To, samozrejme, nevyhovuje každému a veľkou nevýhodou Antihrdinu je, že sa v texte dá pomerne ľahko stratiť, resp. po istom čase ťažko orientovať.

V slovenskej literatúre patrí Antihrdina určite k vizuálne najpôsobivejším románom posledného obdobia, oplatí sa pristúpiť na autorkinu hru s textom aj s jej postavami. V jednotlivostiach dokážeme už teraz vidieť smer, akým sa môže zvrtnúť posadnutosť ekológiou, keď sa až stráca citlivosť k ľuďom a tiež opačný pól: bezbrehý konzum a egoizmus taký typický pre kultúru založenú na prehnanom individualizme.


Autor: Ján Blažovský
Zdroj obrázkov: autor
Páčil sa vám článok? Podporte ho zdieľaním na sociálnych sieťach: