Bezosudovosť – Imre Kertész

Bezosudovosť – Imre Kertész

Bezosudovosť – Imre Kertész, Slovart 2018

Imre Kertész sa bez pochýb radí k najvýznamnejším maďarským spisovateľom. Ako prvý maďarský spisovateľ získal v roku 2002 Nobelovu cenu za literatúru. Bol židovského pôvodu, čo výrazne ovplyvnilo jeho život a aj tvorbu. Svoje zážitky a skúsenosti dokumentoval vo svojich dielach. V jeho rodnej krajine však úspech nezožal, dokonca ani vtedy, keď vyhral Nobelovku. Maďari argumentovali tým, že Kertész nerozoberá naozajstné maďarské problémy, ale „iba holokaust“. Sám autor sa vyjadril, že doma v Maďarsku sa necíti byť vítaný a v zahraničí nachádza viac pochopenia. Desať rokov žil v Berlíne, ale štyri roky pred svojou smrťou v roku 2012 sa už s pokročilým štádiom Parkinsonovej choroby vrátil do Budapešti, kde žil až do posledného dňa svojho života.

Bezosudovosť sa pokladá za jeho najdôležitejší román, práve on sa veľmi výrazne podieľal na Kertészovom literárnom úspechu. Kniha bola prvýkrát vydaná v roku 1975, ale cestu na svetlo sveta mala veľmi tŕnistú. Rukopis bol niekoľkokrát odmietnutý s výhovorkami, že „text čitateľa odrádza“ alebo že nie je vhodný na publikovanie. Aj napriek tomu sa o dva roky nato rukopisu ujalo iné vydavateľstvo. V slovenskom preklade Evy Kroupovej vyšla knižka prvýkrát v roku 2000 a najnovšie aj tento rok vo vydavateľstve Slovart.

Kniha rozpráva autobiografický príbeh Kertésza, ktorého ako pätnásťročného odvliekli do koncentračného tábora do Osvienčimu, neskôr aj do Buchenwaldu a Zeitzu. Mnohí odborníci, ale aj laickí čitatelia, považujú na tejto knihe za veľmi výnimočné to, že autor svoj príbeh o takom drastickom a smutnom zážitku opisuje s ľahkosťou, možno až s jemným úsmevom na perách. Keďže ide o príbeh pätnásťročného židovského chlapca, ktorý však neovláda hebrejčinu a nemôžeme ani povedať, že by bol skrz-naskrz presiaknutý svojou vierou, v podstate si ani neuvedomuje, čo sa mu deje a čo sa deje okolo. Celú túto situáciu plnú krutostí, vychudnutých tiel a beznádeje opisuje s nadhľadom, akoby to bolo niečo, čo len treba pretrpieť, pretože sa blížia krajšie zajtrajšky. Možno povedať, že na jednej strane „odľahčuje“ atmosféru diela, na strane druhej však možno práve kvôli takémuto prístupu slová z pera Kertésza vystupujú ešte mrazivejšie ako obvykle. Text je sám osebe chladným, bez emócií, čo je také divné, že u čitateľa, ktorý vie, čo pätnásťročný rozprávač opisuje, vzbudzuje hrôzu a ľútosť sprevádzanú zimomriavkami.

„Nikdy by som si nebol pomyslel, i keď je to svätá pravda, že nikde nie je taký dôležitý istý režim, príkladné, ba až cnostné správanie ako práve vo väzení.“ (s. 115)

Toto dielo môžeme chápať ako svedectvo o ľudskej krutosti, ale taktiež ako príbeh, ktorý nám na základe vlastnej výpovednej hodnoty zdôrazňuje, že všetko sa dá chápať inak, ako to vyzerá na prvý pohľad. Je však potrebné zmieniť aj to, že Kertész Bezosudovosť napísal s niekoľkoročným odstupom, keď si veľmi dobre uvedomoval, čo sa mu stalo. Aj napriek tomu z jeho slov elán, ba až vtipný podtón, nevymizol. To je podľa môjho usúdenia aj istý náznak či dôkaz autorovej duševnej sily. Z môjho uhla pohľadu sú knihy, ktoré rozprávajú o vojne, stále rovnako dôležité, aj keď asi najsmutnejšie. Nejde o to, aby sme si vojnu, koncentračné tábory a ich krutosť dokola pripomínali, ale práve naopak, aby sme si z toho všetkého zobrali ponaučenie a vyhli sa čo i len náznaku ich opakovaniu hoci aj v najjemnejšej podobe. Knihy autorov píšucich o vojne, ako aj tohto maďarského prozaika, sú výnimočné a silné. Kertész v podstate vyrástol obklopený koncentračnými hrôzami. Aj napriek všetkému to prežil a dožil sa krásneho veku – osemdesiatšesť rokov. Možno práve jeho dielo a jeho život nám mladým čitateľom má tieto udalosti ukázať v inom svetle, čo aj robí, no zároveň aj zvečňuje to, čo nás, vďakabohu, minulo.

„Veď ešte aj tam, pri komínoch, bolo v prestávke medzi mukami čosi, čo sa podobalo šťastiu. Každý sa pýta iba na útrapy a „hrôzy“, no pre mňa bude práve tento zážitok najpamätnejší. Áno, o tomto, o šťastí v koncentračných táboroch by som im mal najbližšie porozprávať, ak sa ma budú pýtať. Ak sa vôbec budú pýtať. A ak naň nezabudnem.“ (s. 215)



Autor: Ema Šašalová
Zdroj obrázkov: Autor
Páčil sa vám článok? Podporte ho zdieľaním na sociálnych sieťach: