Blue Is The Warmest Color / Film VS Kniha

Blue Is The Warmest Color

Film VS Kniha

V roku 2010 vyšiel francúzsky grafický román pod názvom Blue Is The Warmest Color (Modrá je najteplejšia farba) od autorky Julie Maroh. O tri roky neskôr bol nakrútený aj film (nazývaný tiež Život Adéle), v ktorom sa v hlavných úlohách predstavili Léa Seydoux ako Emma a Adèle Exarchopoulos ako Adéle (v knižnej verzii Clémetine). Film získal ocenenie Palme d´Or na festivale v Cannes.

Napriek tomuto oceneniu a všeobecne nadpriemerným hodnoteniam kritikov vnímam film ako jedno veľké sklamanie a dokonca by som si dovolila tvrdiť, že akýmsi spôsobom pošpinil pôvodnú predlohu. Kniha, ktorou sa film nechal inšpirovať, na čitateľa totiž pôsobí úplne iným dojmom ako výsledný produkt filmových tvorcov. Takmer by som povedala, že ide o dve diametrálne odlišné diela, ktoré majú pramálo spoločného.

Tragický, no zároveň očarujúci príbeh dvoch dievčat, ktoré sa do seba zamilujú, je pútavý nielen samotným dejom, ale aj príjemným a osviežujúcim grafickým spracovaním. Významnú úlohu pritom zohráva najmä modrá farba: nie je to len farba vlasov jednej z hlavných postáv – je to symbol. Symbol pokoja, bezpečia a mladej lásky. Vo filme je tento symbol využívaný tiež. Zaujímavým detailom je, že spolu so stratou ich vzťahu a spoločného šťastia sa vytratí aj modrá farba Emminých vlasov.

Musím povedať, že ani knižná predloha nie je rozprávkou – nachádzajú sa tam explicitné sexuálne scény aj iné vskutku drsnejšie situácie, no stále je to podané tým správnym spôsobom. Mám tým na mysli to, že vás to nijako neznechutí a neodvedie od hlavnej myšlienky diela, čo sa o filme rozhodne povedať nedá. Film obral svoju predlohu o to najdôležitejšie a vsunul tam namiesto toho až nechutne agresívne sexuálne scény, ktoré jednak podľa mnohých nie sú veľmi realistické, jednak to na človeka pôsobí skôr ako pornografia.

Vzbudzuje to celé dojem, že sa film snaží len zbytočne provokovať. Okrem toho nie je príjemný pohľad ani na to, ako hlavná postava Adéle nevie zavrieť ústa (nie v tom zmysle, že by stále rozprávala, ale v tom, že ich má neustále otvorené) ani jesť špagety slušným spôsobom.

Dokonca aj autorka grafického románu sa k filmu vyjadrila tým spôsobom, že s výsledkom nie je úplne stotožnená. Jej komentáre síce neboli útočné ani zle mienené, ale vyslovila sa, že sexuálne scény boli skutočne prehnané. Film si takisto odniesol kritiku aj od LGBT komunity – mnohí kritizovali práve ten aspekt, že nejde ani tak o film o LGBT pre LGBT, ale pre publikum heterosexuálnych mužov, ktorí si scény hraničiace s pornografiou vychutnali asi ako jediní.

Podľa mňa by pri takýchto filmoch mala platiť zásada – ak je ústrednou témou život nejakej menšiny zblízka, mal by mať réžiu na starosti človek patriaci k danej menšine, inak to ťažko bude fungovať a výsledok nebude taký autentický, ako by mohol byť. A keď už, tak by sa daný režisér aspoň mal poradiť s predstaviteľmi onej menšiny o veciach, do ktorých poriadne nevidí.

Myšlienka, ktorej sa kniha venuje, nie je iba mladá láska, ale najmä vyrovnávanie sa s vlastnou identitou a sexuálnou orientáciou. Clémentine sa s tým nedokázala vyrovnať ani po rokoch, no zároveň nedokázala žiť v klamstve a bez človeka, ktorého nadovšetko milovala.

Vo filme nie je táto myšlienka jasne zobrazená. Adéle je síce očividne zmätená, no väčšinou je skôr duchom neprítomná a nevyžaruje také silné emócie, aké cíti čitateľ z postáv v knihe. Zadosťučinenie v knihe je diametrálne odlišné od toho vo filme. Zatiaľ čo v knihe od seba Adéle odoženie Emmu kvôli tomu, že stále nebola úplne zmierená s tým, kým je, vo filme to vyzeralo inak. Stručne povedané, vo filme mi Adéle pripadala ako troska, ktorá mi nebola ničím blízka a nemala som voči nej žiadne sympatie. Nakoniec sa k Emme vrátila, ľutujúc svojich chýb, no Emma bola už niekde úplne inde – u nej skutočne nastal nejaký ten charakterový posun, zatiaľ čo u Adéle takmer žiadny. Otvorené ústa a neprítomný pohľad od začiatku do konca!

Film síce nemá taký tragický koniec ako kniha (tento koniec však skutočne prináša čitateľovi isté zadosťučinenie), no povedala by som, že je tragédiou sám o sebe. Keby to bol originálny film bez predlohy, ešte by som zvažovala, že to nie je až také zlé. No fakt, že takýmto spôsobom zničili jedno obdivuhodné dielo, ma utvrdil v mojom negatívnom názore. Je to ako keby niekto vzal vašu obľúbenú rozprávku od Disneyho či štúdia Ghibli a prerobil ju na 50 odtieňov sivej alebo Ľudskú stonožku (som si vedomá, že na internete sa takéto veci naozaj dejú).

Moje odporúčanie je nasledovné: knihu rozhodne áno, a ak si nechcete pokaziť príjemný zážitok, tak na film radšej zabudnite. Najlepšie by bolo, keby ste ani nevedeli o jeho existencii. Ak si chcete pozrieť dobrý film s lesbickou tematikou podľa knižnej predlohy, siahnite radšej po Carol.


Autor: Sofia Prétorová
Zdroj obrázkov: Vinlit
Páčil sa vám článok? Podporte ho zdieľaním na sociálnych sieťach: