Božena Němcová – Babička

Z pomerne rozsiahlej tvorby Boženy Němcovej len jedno dielo zaručene poznajú aj takí, ktorým knihy vôbec nevoňajú. Mne sa do rúk dostalo vydanie z roku 1967 a je to veru vôňa znamenitá.

Němcová, jedna zo zakladateľov modernej českej prózy, je dnes známa v mnohých iných krajinách, keďže jej dielo bolo preložené do ďalších 21 jazykov. Román s názvom Babička bol vydaný v roku 1855 a v reedíciách už vyšiel viac ako tristokrát, čo je na české pomery úctyhodné číslo. Němcovej sa tak aspoň po smrti dostáva uznania, aké počas svojho chudobného a biedneho života nemala. Román je jedným z vrcholných diel českého národného obrodenia a dodnes patrí medzi české klenoty literatúry. Nemala ľahký život a aj zrodenie tohto románu sprevádzali ťažké chvíle – umieral jej totiž syn Ján. O Babičke je známe, že inšpiráciou pre ňu nebola len spomienka na svoju babičku, ale aj dielo profesora Františka Jana Mošnera s názvom Pěstounka. Skutočnou babičkou Boženy Němcovej bola Magdaléna Novotná, dcéra tesára Jána Čudu, narodená približne v roku 1770 v Křoviciach pri Dobruške. Magdaléna mala tri deti, syna Gašpara a dcéry Johanku a Terezku, mamu Boženy Němcovej.

Babička je silne idealizovaným príbehom starenky rozosievajúcej dobro a múdrosť po svete napriek tomu, že ju život veľakrát skúšal. Už úvodné riadky naznačujú, v akom duchu sa nesie celá kniha:

„Dávno, dávno už tomu, čo som sa naposledy dívala do tej milej, pokojnej tváre, čo som vybozkávala tie bledé líca, plné vrások, nazerala do belasých očú, v ktorých sa zračilo toľko dobroty a lásky; dávno tomu, čo ma naposledy žehnali jej staré ruky! – Niet viacej dobrej starenky! Dávno už odpočíva v chladnej zemi!“ (Němcová, 1967, s. 4).

V knihe sa prepletá viacero osudov, no najtragickejším je práve osud Viktorky (skutočnej postavy). Tú vojak „s uhrančivým pohľadom“ doslova pripravil o rozum. Babička sa po príchode k svojej dcére stáva „hlasom rozumu“, po rady si k nej chodí nielen dcéra, susedia a známi, ale dokonca aj pani kňažná s obľubou vyhľadáva jej spoločnosť. V knihe okrem tohto morálneho posolstva babičky, aké nám Němcová zanechala, sa vyskytuje aj množstvo ľudových zvykov a tradícií dedinčanov, ktoré babička dodržiavala a učila to aj svoje vnúčatá. Tie vychovávala prostredníctvom rozprávok alebo príbehov, aké sama zažila, a s radosťou sledovala, ako sa zo štyroch maličkých detí stávajú múdri, vzdelaní, no najmä pokorní ľudia. Babička často hovorievala, že „takého človeka veru niet, čo by sa zachoval pre celý svet“, a tak na konci príbehu zomiera aj ona. Pre čitateľa, čo sa prelúskal až na poslednú stranu knihy, je to citový úder pod pás:

„Bolo to na druhý deň podvečer po návrate detí, keď babička tíško skonávala. Barunka jej predmodlievala modlitbu umierajúcich; babička sa modlila s ňou, až odrazu sa jej ústa nehýbali, oči zostali upreté na kríž, nad lôžkom visiaci, dych sa zatajil. – Plamienok jej života zhasol, ako zhasína pomaly dohorievajúci kahanček, v ktorom sa minul všetok olej“ (Němcová, 1967, s. 248).

A tak aspoň babička zomrela šťastná a obklopená svojimi najbližšími na rozdiel od Boženy Němcovej, zomierajúcej v extrémnej chudobe, aká ju sprevádzala počas posledných rokov jej krátkeho, iba 41-ročného života. Smutným paradoxom však dodnes zostáva veľkolepý pohreb, na ktorý sa jej vlastenci poskladali, no na chlieb jej nedal takmer nikto.


Použitá literatúra:

  • NĚMCOVÁ, Božena, 1967. Babička. Bratislava: Mladé letá, 254 s.
  • https://cs.wikipedia.org/wiki/Božena_Němcová

Autor: Lucia Smiešková
Zdroj obrázkov: Vinlit
Páčil sa vám článok? Podporte ho zdieľaním na sociálnych sieťach: