Byť otrokom vlastného rozumu / TVORÍME

John počas celého svojho života veľmi trpel. Nikdy sa necítil byť slobodný. Nikdy. Stále prišlo niečo, čo ho vytrhlo z reality do jeho vlastného sveta. Do sveta, v ktorom musí robiť všetko, čo sám sebe prikáže. Do sveta, v ktorom zachraňuje svoju rodinu. Do sveta, ktorý ho pomaly zabíja.

John bol v detstve obyčajným malým neposedným chlapcom, ktorý sa rád hrával s ostatnými súrodencami na dvore futbal, opravoval s otcom autá, brázdil s kamarátmi ulice mesta na bicykli, neposlúchal a vystrájal. No nik z nich nespozoroval, že je iný. Že má svoj vlastný svet, o ktorom vie len on sám.

Nezaspal bez toho, aby na stenu nezaklopal drobným ukazovákom presne trikrát. Mal pocit, že keď to neurobí, niečo sa jeho rodičom alebo súrodencom stane, a on si to bude do smrti vyčítať. Chcel chrániť seba aj ostatných. O tomto jeho tajnom nočnom rituáli však pred všetkými mlčal, pretože na tom nevidel nič zlé.

Keďže bol najstarší zo súrodencov, všetka starosť o nich počas neprítomnosti rodičov padla na jeho plecia. A tak vždy dôkladne skontroloval, či je šporák (na ktorom mama pred odchodom do práce dovarila večeru) vypnutý, žehlička (na ktorej si žehlila blúzku) vytiahnutá zo zásuvky a kľúčik vo dverách vždy otočený vodorovne. A to všetko vždy skontroloval pre istotu trikrát. Nikto si však prejavy jeho neobyčajného správania nevšimol.

Raz však vybuchol. Ten deň si pamätal. Bolo to presne prvého júna dvetisícdvanásť v piatok. Keďže bol Deň detí, prišla k ním na návštevu vzdialená rodina s rozkošnými trojročnými dvojčatami. Johnovu izbu prevrátili počas hrania sa naruby. Keď sa o pol siedmej večer vrátil z futbalového tréningu domov, svoju izbu takmer nespoznal. Skríkol na celý dom. A ten sa otriasol v základoch. John sa hodil na posteľ a v návale hnevu a zlosti búchal päsťou do steny. Presne trikrát po trikrát (kvôli už vyššie spomínanej ochrane druhých). Všetci sa nahrnuli pred dvere jeho detskej izby. Nechápali, čo ho tak rozčúlilo. V tvári bol celý červený, kypel v ňom hnev, v očiach mu šľahali blesky. „Nenávidím vás!“ zakričal a prstom ukázal na dve rozkošné na vlas podobné dievčatká. Rovnakú vetu dostal z úst ešte presne dvakrát.
„Čo sa ti stalo, zlato?“ pribehla k nemu mama a opatrne ho pohladila po tvári.
„Nič už nie je také ako predtým! Bude mi to trvať večnosť, kým všetko vrátim na pôvodné miesto!“ Všetci z prítomných krútili hlavami. Nikto mu vtedy nerozumel. Nechali ho samého v izbe. Keď z nej po troch hodinách vyšiel, na tvári mu pohrával drobný úsmev.

Keď mal osemnásť a odišiel na internát, prejavy jeho vlastného sveta sa začali ozývať ešte viac. Topánky v poličke museli byť vždy pekne uložené od šľapiek cez sandále až po botasky. V kúpeľni mal kozmetické prípravky zoradené podľa veľkosti od najmenšej po najväčšiu. Centrofixky v puzdre od bielej cez žltú, oranžovú, ružovú, červenú, slabozelenú, tmavozelenú, slabomodrú, tmavomodrú, fialovú, hnedú, sivú až po čiernu. Hrnčeky vždy otočené nápisom dopredu. Knihy zoradené podľa abecedy priezvisk autorov. A ešte stále klopal po večeroch na stenu, teraz však už trikrát po trikrát, lebo bol, predsa len, starší.

Bola to Hanna, ktorá si jeho „výnimočnosť“ všimla prvá. Boli práve spolu v kaviarni na rande. Sedeli na terase blízko jazera. Veľmi dobre si rozumeli, preto sa necítili trápne, keď nastalo ticho. Vtedy si akoby ešte viac pohľadmi dávali najavo, že si rozumejú. Hanna na Johnovi neobdivovala len jeho atletickú postavu, keďže sa stále aktívne venoval popri štúdiu aj futbalu, ale hlavne jeho zmysel pre detaily. Na každom z ich rande (a tých už bolo pomerne dosť), si všimla, že často rozpráva o číslach.

„Ktoré číslo od nula po desať je podľa teba najzaujímavejšie?“ spýtal sa jej len tak medzi rečou, keď hľadeli na trblietajúce sa odlesky slnka na hladine.
Hanna prižmúrila nádherné hnedé oči: „Myslím, že je to dvojka, lebo ju tvorí pár.“
John zdvihol ľavý a potom aj pravý kútik úst do úsmevu: „Mýliš sa. Je to deviatka.“
Hanna sa pritiahla k nemu ešte bližšie, podoprela si bradu dlaňou a dala mu najavo, nech pokračuje. John miloval jej túžbu po poznávaní a chuť vždy sa niečo nové dozvedieť.
„Deviatka je skvelá! Vždy vyjde ako súčet číslic v 360-stupňovom, v 180-stupňovom, v 90-stupňovom a dokonca aj v 45-stupňovom uhle kruhu! A čo je najzaujímavejšie, keď zrátaš všetky číslice okrem čísla deväť, dostaneš súčet 36. A tri plus šesť je koľko? Áno, presne, deväť.“

Keď videl Hannine zväčšené zreničky od napätého počúvania, hneď pokračoval: „A pozor, platí to aj opačne! Ak ku číslu deväť pripočítaš akékoľvek číslo, súčet číslic výsledku bude vždy to číslo, ktoré si k deviatke pričítala. Napríklad deväť plus tá tvoja zaujímavá dvojka je jedenásť. A jedna plus jedna je dva. Alebo deväť plus osem je sedemnásť. A jedna plus sedem je koľko? No predsa osem. Vychádza to. Chápeš?“

Hanna prekvapene otvorila ústa, potom si však uvedomila, že to zrejme nebol vhodný výraz tváre na rande, a prikývla: „Myslím, že som deviatku podcenila. Patrila medzi čísla, ktoré vyslovene neznášam. A zrejme nielen ja. Však chápeš, v reklamných novinách je jej toľko! Kúpte si tričko, stojí len deväť deväťdesiatdeväť! Alebo kúpte si nohavice, stoja len dvanásť deväťdesiatdeväť!“ zatiahla ironicky. Obaja sa rozosmiali.

* Článok pokračuje na ďalšej strane

Páčil sa vám článok? Podporte ho zdieľaním na sociálnych sieťach: