Byť otrokom vlastného rozumu / TVORÍME

* Pokračovanie článku z predchádzajúcej strany

Uprene sa na seba zadívali. V tom pohľade bolo porozumenie. Potom si nenápadne všimla jeho ruku pod stolom. Urobil to opäť. Už snáď desiatykrát odkedy sedia v kaviarni. Nepovedala mu vtedy o tom. Nechávala si to pre seba, aby zbierala dôkazy.

Stalo sa to v máji poobede. Tešil sa na rande s Hannou, keď mu nečakane zavolala, že stretnutie musí zrušiť. Dala mu však adresu na majiteľa dvojizbového bytu, ktorý si mal prezrieť a rozhodnúť sa, či ho vezmú. Dlhšie už hľadali vlastný byt, preto sa tejto správe veľmi potešil. Na danej adrese však nenašiel žiadny byt. Bola to ordinácia nejakého doktora.

Zaklopal na dvere. Muž v strednom veku mu otvoril s úsmevom na tvári a pozval ho dnu. Teraz bol John ten, ktorý spočiatku nechápal.
„Dobrý deň, pán doktor. Zrejme došlo k nedorozumeniu. Mne napísala priateľka vašu adresu s tým, že ste majiteľ bytu a ja som ho mal prísť pozrieť. Lenže až na chodbe som si všimol, že tu je ordinácia. Zrejme mi napísala zlú adresu. Ospravedlňujem sa,“ odvetil a bol na odchode.

Doktor v bielom plášti sa opäť usmial: „Ste tu správne. Hanna mi volala, vedel som, že prídete. Ale tá informácia o byte bola len zámienkou, inak by ste tu zrejme neprišli.“
John zavrtel nechápavo hlavou: „O čo tu, prosím vás, ide? Odkiaľ poznáte Hannu?“
Doktor podišiel k obrovskej skrini a z nej vytiahol fascikel s papiermi. Potom si sadol si za stôl, dal si dole okuliare s hrubým rámom a s vážnym hlasom povedal: „Trpíte obsedantno-kompulzívnou poruchou.“
„Prosííím?!“ skričal John a postavil sa. „Čím trpím? Ako to už len vy môžete vedieť, čím trpím?“
Doktor sa ho snažil upokojiť a rukou mu teda naznačil, aby si sadol späť na stoličku: „Obsedantno-kompulzívna porucha je posadnutosť prejavujúca sa správaním vymykajúcim sa z normálu…“ chcel ešte pokračovať, ale do dverí vstúpila Hanna.

John na ňu vyľakane pozrel: „Zlatko, tento pán si myslí, že som psychicky narušený.“
Hanna ho potľapkala po pleci: „Ja sama som ti s ním zariadila stretnutie. Viac už nemôžem mlčať. Chcem ti pomôcť.“
„A s čím, preboha?“ skríkol John a postavil sa k nej tvárou v tvár.
„Myslíš, že som si na rande nevšimla tvoju posadnutosť číslami? Tvoju ruku, ktorá tajne vždy zašla pod stôl a klopkala naň zospodu vždy presne trikrát? Myslíš, že som si nevšimla tvoje kontrolovanie zatvárania dverí na aute tiež na trikrát? Zatváranie chladničky detto! Umývanie si zubov tridsaťkrát na jednej strane, potom na druhej a ešte aj vpredu. Ja som to všetko počas dvoch rokov nášho vzťahu videla! Najprv som si myslela, že sa mi to zdá, že nebodaj ja som posadnutá rátaním tvojich úkonov, lenže stále mi tie počty sedeli. Stále tá trojka a jej násobky. Dokonca si mi vždy za deň povedal milujem ťa presne trikrát, lebo si mal zrejme pocit, že keď to nebude presne toľkokrát, že sa s tebou rozídem, alebo čo. Všetko som to tolerovala, ale keď si už aj počas sexu klopal nenápadne ukazovákom na stenu, len tak, zrejme aby som neotehotnela, alebo čo, tak to ma už vážne nasralo a zavolala som tomuto doktorovi. Možno si to nikto z tvojej rodiny doteraz nevšimol, ale ja slepá nie som. Som s tebou každý deň a vidím na tebe, že ťa to stále otravuje, ničí a že to robíš len preto, lebo máš pocit, že čo ak to neurobíš, tak potom… Nemáš žiadnu slobodu. Si v okovách vlastného narušeného mozgu. Chcem ti len pomôcť! Nedokážem takto ďalej s tebou žiť! Tie tvoje počty mi idú na nervy, tvoje úchylky ma otravujú a iritujú. Nenávidím ich,“ odvetila a v očiach mala slzy. Plno sĺz.

Pozrel na doktora, ktorý prikývol a dodal: „Môžem vám poskytnúť liečbu?“
John od hnevu ľavou rukou zaklopkal trikrát zospodu stola. Potom trikrát buchol päsťou silno do skrine. Trikrát otvoril dvere a trikrát nimi silno buchol. Trikrát zreval: „Nič mi nie je!“ a vybehol z ordinácie von.
Na priechode svietila červená. No keďže bol otrokom vlastného rozumu, ktorý mu vravel, že musí prejsť na druhú stranu, lebo inak sa niečo stane, neovládol sa a vbehol nákladiaku pod kolesá.
Mozog mu ešte naordinoval vrátiť sa po priechode naspäť a potom zas na druhú stranu, aby to bolo presne trikrát, ale to už John nestihol.


Autor: Daniela Lysá
Páčil sa vám článok? Podporte ho zdieľaním na sociálnych sieťach: