Čas žitia a čas umierania – Erich Maria Remarque

Čas žitia a čas umierania – Erich Maria Remarque

Čas žitia a čas umierania – Erich Maria Remarque, Vydavateľstvo politickej literatúry 1966

Prvou knihou, ktorú som od Remarqua čítala, bol román Nebo nepozná obľúbencov. Napriek tomu, že som ho čítala už pred mnohými rokmi, si dodnes pamätám, akým silným dojmom na mňa zapôsobili postavy a aj príbeh samotný. Všetko bolo vyobrazené takým spôsobom, že na to človek len tak ľahko nezabudne.

Rovnako je to aj s ďalším románom od tohto autora, ktorý som náhodne vzala do ruky. Čas žitia a umierania je o mladom nemeckom vojakovi Graeberovi. Ten konečne dostane dovolenku a vracia sa domov, šťastný, že na čas môže opustiť front a opäť uzrieť svoju rodinu. Stav jeho domoviny ho však vyvedie z omylu – všetky jeho doterajšie predstavy o tom, že vojna sa jeho krajiny nijako nedotkla, boli vyvrátené, a jeho tak čakalo obrovské sklamanie. Všade zrúcaniny, smrť a beznádej. Jeho dom bol premenený na rozvaliny, matka s otcom nezvestní, nevedel sa dopátrať, či ešte žijú, a ak hej, tak kde sa nachádzajú – či u nejakých rodinných priateľov alebo v koncentráku.

Počas svojho pobytu a neúspešného hľadania rodičov nadviazal Graeber opätovné styky s Alžbetou, kamarátkou z detstva, čo následne viedlo k čomusi pevnejšiemu.

Čo si na tomto románe cením najviac je jeho nevtieravosť a úprimnosť. Kníh, ktorých dej sa odohráva počas prvej či druhej svetovej vojny, som veľa neprečítala. No očakávala by som od nich zrejme akýsi zbytočný sentiment, ktorému sa v istých prípadoch radšej vyhýbam. Preto ma veľmi príjemne prekvapil spôsob, akým bol celý príbeh načrtnutý. Vojaci na fronte viedli rozhovory takým spôsobom, ako sa dnes medzi sebou v krčme zhovárajú naši starí otcovia – čiže som im všetko verila a bolo mi jasné, že nič nie je nasilu prehnané, prikrášlené či, naopak, príliš odpudivé a provokatívne.

Inak obsahoval román dva (aspoň pre mňa) zásadné body. Prvým bolo samotné uvedomenie si reálneho stavu sveta. Graeber ako nemecký vojak dostal poriadnu facku, keď zistil, že vojna neničí len ich nepriateľov, ale aj ich samých. Zrazu všetok ten čas, ktorý strávil na fronte riskovaním života za čosi pre neho správne a samozrejmé, vyšiel nadarmo. Myslel si, že rozdrvia nepriateľa pre lepšiu budúcnosť – no potom pochopil, že tým zničil aj svoju vlasť. To, čo bolo predtým jasné a nespochybniteľné, prestalo dávať zmysel.

Ide o veľmi zaujímavý a originálny pohľad na vojnu očami niekoho, kto bol na strane tých zlých – aj keď akosi nevedomky, ako radový vojak – a po čase si uvedomil, ako to naozaj je.

Druhý bod tkvel v neobvyklom pute, ktorý nadviazal s Alžbetou. Za normálnych okolností, nebyť vojny, by sa ich cesty zrejme neskrížili. No teraz boli obaja radi za to, že vo všetkom tom zmätku a chaose, v ktorom sa akosi nebolo na koho obrátiť, našli jeden druhého. Nešlo pritom o žiadnu presladenú lásku medzi vojakom, ktorý sa mal čoskoro vrátiť na front, a jeho dievčaťom. Boli to dvaja stratení mladí ľudia, nová generácia, nádej pre budúcnosť. Obaja sa však ocitli v bubline, z ktorej sa nemo pozerali na svet, nechápajúc, čo sa to vlastne deje. Prestali vidieť do budúcna a už mohli jedine spoločne spomínať na to, čo bolo, a snívať o tom, čo by mohlo byť.

Ani jeden z nich nechcel byť sám. Spolu to bremeno nebolo také ťažké, zvládli ho udržať, aj keď si boli vedomí, že im čoskoro spadne na hlavu. No aj tá krátka chvíľa stála za to.

Čas žitia a čas umierania zobrazuje dvoch mladých ľudí uväznených uprostred zbytočnej vojny, kde nikto nie je zlý ani dobrý, len všetok ten chaos a smrť sú zbytočnosti, brániace im v užívaní si života a mladosti. Aj napriek tomu všetkému sa však na povrch zo všetkých síl tlačí akási túžba po živote. Síce sú obaja zmierení s tými najhoršími možnosťami a miestami je cítiť ich odovzdanosť osudu, no napriek tomu si hovoria: „No a čo, že zajtra zomrieme, dnes preto musíme snívať, žiť a milovať!“

Kniha sa číta tak dobre, že ju zhltnete bez problémov za dva dni. Je originálna, nesnaží sa na vás nasilu vyvíjať akýkoľvek emocionálny nátlak a zároveň vo vás čímsi pohne.

Ja som si z toho vzala nasledovné: keby sa aj celý svet na hlavu postavil a všetko bolo zrazu hore nohami, treba ísť ďalej a hlavne žiť. Samému sa to darí len ťažko, no keď nájdete svetlo v tme v podobe inej, uprostred všetkého toho chaosu stratenej existencie, držte sa ho. A milujte, pokým môžete.


Autor: Sofia Prétorová
Zdroj obrázkov: Vinlit
  • Vydavateľstvo politickej literatúry
Páčil sa vám článok? Podporte ho zdieľaním na sociálnych sieťach: