Černý obelisk – Erich Maria Remarque

Černý obelisk – Erich Maria Remarque

Muž, ktorý emigroval do Švajčiarska, bol nominovaný na Nobelovu cenu za mier a jeho literárna tvorba poznamenaná odporom k vojne bola v Nemecku spálená, toho s vojnovou tematikou napísal vskutku kvantum. Neskôr bol takisto zbavený občianstva, na základe čoho odišiel do New Yorku, kde získal americké občianstvo. Reč nie je o nikom inom ako o autorovi, ktorý sa radí do nie veľmi obľúbenej literárnej kategórie, ktorú stredoškoláci poznajú aj pod pojmom „povinné čítanie“. Erich Maria Remarque, vlastným menom Erich Paul Remarques, je v našich končinách známy najmä kvôli jednému z jeho azda najznámejších diel Na západe nič nové. V danom diele sa odvoláva na 1. svetovú vojnu a inak tomu nie je ani v diele Černý obelisk, ktoré sa radí do skupiny povojnových románov.

„Jdi sám. Postav se statečně a sám útoku dobra. Není to bez nebezpečí, dobro nadělá často víc zkázy než prostoduchá zloba.“ (s. 66)

V priebehu celého diela máme možnosť sledovať Nemecko v dobe hyperinflácie. V škole nás síce naučili, že si pod pojmom „inflácia“ máme predstaviť znehodnocovanie peňazí, no žiadna poučka či definícia nesiaha ani po päty spôsobu, akým Remarque vykreslil ekonomiku daného štátu. V úvode diela predstavuje kurz dolára tridsaťtisíc mariek a na jeho konci jeden bilión.

„Kdybys radši místo toho fňukání chápal inflaci jako obrácený symbol života! Každý prožitý den zkracuje o den i tvůj život. Žijeme z kapitálu, nikoliv z úroků. Každý den stoupá dolar, ale kurs tvého života klesá každou noc o jeden den.“ (s. 90)

Hlavný protagonista Ludvík Bodmer je predavačom náhrobkov. V knihe je takisto vykreslený aj vnútorný boj tohto hrdinu spojený s 1. svetovou vojnou, no tiež aj s vierou v Boha, ktorý niečo také, ako je vojna, vôbec dopustil. Okrem predaja náhrobkov je Ludvík organistom v kostole a tiež aj básnikom.

„Nepodceňujte moudrost cirkve! Je to jediná diktatura, která nebyla po dva tisíce let svržena.“ (s. 158)

Ludvík často navštevuje v ústave choromyseľných Izabelu. Prostredníctvom tejto postavy autor vnáša do deja celé tucty filozofických úvah, vďaka ktorým možno knihu čítať dvojmo – buď ako životnú filozofiu, alebo ako príbeh. Izabela, vlastným menom Genevieve, trpí schizofréniou, ktorá je príčinou toho, že sa vydáva za Izabelu. Aj napriek tomu, že ju Ludvík často navštevuje, neoslovuje ho jeho vlastným menom. Raz je to Rudolf a inokedy napríklad Rolf. Okrem iného je charakter Ludvíka zaujímavý aj tým, že má autobiografické črty so samotným autorom. Sám Remarque bol totižto ako organistom, tak i obchodníkom s náhrobkami.

„Ještě než jdu spát, přejdu kolem zrcadla. Zastavím se a chvíli se pozoruji. Co je to ve skutečnosti, myslím si. Kde se tu bere ta perspektiva, která neexistuje, hloubka, která klame, prostor, který je plochý? A kdo je ten, co se tu dívá do zrcadla a co v něm není?“ (s. 86)

V diele, samozrejme, vystupuje viacero vedľajších postáv. Stretneme tu napríklad Jiřího a Jindřicha Krolla, bratov a zároveň majiteľov firmy s náhrobkami, ktorí predstavujú protiklad. Jindřich je nacionalista, ktorý nepochybuje o svojej dokonalosti, hoci je neschopný. Jiří je na druhej strane veľmi schopný a i napriek bratovým myšlienkam dokáže udržať firmu s náhrobkami na nohách.

Černý obelisk je presne ten typ knihy, ktorú človek môže prečítať hoci aj miliónkrát a vždy v nej nájde niečo nové. Príbeh je takisto presýtený rôznymi umeleckými prostriedkami, ako sú napríklad kvetnaté metafory či prirovnania, ktoré priam okúzľujúcim spôsobom dopĺňajú atmosféru celého deja. Napriek tomu, že ide o náročnejšiu literatúru, ktorá sa do nejakej kategórie „oddychoviek“ rozhodne radiť nemôže, určite ju odporúčam všetkým, ktorí stoja o dobrú a najmä umelecký hodnotnú klasiku.

„Vždycky, když to nejmíň čekáme, vynoří se to znovu a stojí to nesmiřitelně proti sobě: ráj dětství a znalost zabíjení, ztracené mládí a cynismus předčasného vědění.“ (s. 43)


Autor: Kristína Kozová
Zdroj obrázkov: Autor
Páčil sa vám článok? Podporte ho zdieľaním na sociálnych sieťach: