Chlapec bez mena – Marta Fartelová

Chlapec bez mena – Marta Fartelová

Chlapec bez mena – Marta Fartelová, Motýľ 2018

Marta Fartelová je mimoriadne plodnou slovenskou spisovateľkou, ktorá má na svojom konte niekoľko úspešných kníh. Doteraz písala predovšetkým o láske a vzťahoch, teraz však vo svojej najnovšej knihe siahla po omnoho náročnejšej tematike, a to po holokauste. Pýtate sa, ako sa s tým dokázala vyrovnať a do akej miery sa jej podarilo hodnoverne spracovať historické reálie? Ja odpovedám, že dobre. Nič viac a nič menej.

Fartelovej kniha Chlapec bez mena láka peknou obálkou a aj prívlastkom „skutočný príbeh“. Sama autorka v poďakovaní vysvetľuje, aká bola jej cesta k napísaniu príbehu. Skutočný príbeh, ktorý jej bol vyrozprávaný, umelecky upravila do románovej podoby. Dalo by sa povedať, že sa týmto prívlastkom „priživila“ na súčasnom úspechu „skutočných príbehov“ o holokauste, ktoré dnes zažívajú hotový boom. Myslíte si, že som príliš prísna? Vysvetlím vám prečo.

Ja osobne nemám rada knihy, ktoré sú niečo medzi. Nemám rada, keď autor spracováva skutočný príbeh beletristicky, resp. románovo, vkladá postavám do úst dialógy, ktoré možno nikdy nepovedali, a takýmto spôsobom realitu, respektíve históriu pretvára. Čo je potom pravda a čo fikcia? Čomu môžem veriť a čomu nie? Autorka opravovala reálne výpovede a autorku opravovala ešte korektorka, aby doslova „ľahšie plynuli z papiera“, ako v poďakovaní Fartelová doslova napísala. Čo je potom naozaj skutočné, neprikrášlené, neprerobené? Takáto kniha by podľa mňa naozaj nemala byť označená prívlastkom skutočný príbeh a nemala by na tom stavať. Buď – alebo. Buď fikcia, alebo realita.

Pri čítaní som mala naozaj zvláštny pocit hlavne preto, že sa autorka rozhodla vyrozprávať príbeh z pozície malého chlapca, ktorý na tie všetky udalosti pozerá svojimi očami. Táto perspektíva mi neskutočne prekážala, kniha sa mi zdala práve kvôli tomuto vhodná pre žiakov základných či stredných škôl ako pomôcka k dejepisu či alternatíva k Denníku Anny Frankovej. Čím tá kniha je? Románom? Skutočným príbehom? Alebo knihou pre detského čitateľa?

Dobre, dobre… Možno som naozaj veľmi prísna. Chlapec bez mena je oddychovkou, ktorú prečítate za tri-štyri hodiny. Román je určený pre nenáročných čitateľov, ktorým pri ňom určite vypadne nejaká tá slza. Mňa kniha nedojala a ani sa k nej už nevrátim, pretože je naozaj veľmi veľa iných, kvalitnejších príbehov s tematikou holokaustu, ako napríklad Rudolf Vrba – Utiekol som z Osvienčimu. Túto knihu môžem smelo označiť skutočným príbehom a smelo jej aj uverím, pretože ju autor napísal krátko po vojne a nie sedemdesiat rokov po. Alebo je aspoň veľa kníh, pri ktorých vieme skutočné mená ľudí, o ktorých tie knihy sú. Ide napríklad o knihy ako Mengeleho dievča, Posledný žid z Treblinky či Tetovač z Auschwitzu.

Tak čo dodať na záver? Ako román v pohode, ako skutočný príbeh nie. Ja nič medzi tým neuznávam, pretože miešať jablká s hruškami sa v umeleckej brandži, podľa mňa, príliš nevypláca.


Autor: Jana Nemčeková
Zdroj obrázkov: Autor
Páčil sa vám článok? Podporte ho zdieľaním na sociálnych sieťach: