„Čítanie poézie je unikátny spôsob, ako prehlbovať vlastný život a svet.“

Ladislav Lipcsei – meno, ktoré sa pomaly začína dostávať bližšie k čitateľom aj vďaka tvojmu básnickému debutu Svätým mečom, ktorý si uviedol v júli na festivale Pohoda. Narodil si sa 17. decembra 1992, študuješ anglický jazyk a filozofiu na Filozofickej fakulte Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici. Čo by si ešte svojim terajším a možno i budúcim priaznivcom mohol o sebe prezradiť?
Som veľmi citlivý, som úprimný, vážny, vtipný, a tak ďalej, ale asi vám viac povie, keď dám niečo hmatateľné zo života. Poviem spomienky, ktoré sa mi vybavujú: ako deti sme liezli na stromy, naháňali sa v labyrintoch z kontajnerov a vysokej trávy, chodili za garáže na miesta plné bordelu, kde sme sa hocikedy mohli infikovať striekačkami feťákov. Som veľký snilko: stále mám nejaké fantázie. Ako tínedžer som sa napriek množstvu kamarátov cítil ako outsider, lebo som ním bol, chodil som na tiché chodby knižnice, kde som objavil knihu Počul som spievať anjela od Williama Blakea, na to nikdy nezabudnem. Písal som básne na ožieračkách, alkohol bol príjemný aj nepríjemný, ale umenie ma bavilo tisíckrát viac, to nie je ani porovnateľné. Keď som bol dvadsiatnik, vrátil som sa domov z vysokej školy, vo svojej tvrdohlavej rebélii pevne rozhodnutý už nikdy neštudovať na žiadnej vysokej škole. Zostal som doma u rodičov, vlastne som využíval náš domov na to, aby som si robil, čo chcem. Nevedel som nájsť v živote žiadne východisko – umenie mi nepomohlo prežiť tie najťažšie časy, už na to nestačilo. Býval som v malom mestečku, samota, lenivosť a tvrdohlavosť ma zničili. Negatívny obraz takzvanej rozmaznanej generácie. Po rokoch som nakoniec vyšiel z tunela a poučil sa. Dnes sa cítim ako úspešný človek nielen sám pred sebou, ale aj v spoločnosti. Niektoré veci sa musíme naučiť sami, aj keby boli ťažké.

Keď si čítal svoje básne na Pohode a následne si sa k nim aj v stručnosti vyjadril, zaujalo ma tvoje nadšenie, s akým si rozprával. Osobne som si z tvojich slov odniesla zvláštny pocit a čosi ako – dôležité je snažiť sa nájsť zmysel života, niekedy hoci aj vo všedných maličkostiach. Súhlasíš?
Nájsť zmysel života je to najdôležitejšie, čo človek môže nájsť. Je to základný kameň aj najvyšší cíp, bez ktorých človek nielenže nemôže byť naplnený, ale nemôže ani správnym spôsobom slúžiť spoločnosti. O zmysle života by som tu mohol napísať celú stať, ale stačí, keď poviem, že sa dá zhodnúť nad dvomi formami: prvá je naplnenie určitej životnej úlohy, vyvrcholenie nášho života. Niekto na tom pracuje celý život a niekto sa k tomu dostane len tak, akoby náhodou v štyridsiatke, ale rýchlo zistí, že ho k tomu nepriamo viedlo všetko, čo zažil a pri tejto práci zúročí všetky svoje skúsenosti. Často je to cesta, dlhé hľadanie. Treba si vtedy uvedomiť, že už to, že hľadáme, aj keby sme mali hľadať desaťročia, je tá Cesta, to podstatné, čo nám prinesie všetky skúsenosti s týmto svetom. Vlastne aj tá práca, ten zmysel, je vždy svojím spôsobom hľadanie, až kým neprídeme k absolútnemu vrcholu a naplneniu, pri ktorom sa vyskytuje katarzia. U mňa je to teda tak, že väčšinou hľadám a keď nájdem, oslavujem krátko, ale s veľkoleposťou v srdci, aby som sa zase vrátil k ďalším skúškam. Ale je dôležité, aby sme premenili naše životy na takú tichú oslavu, ktorá trvá neprerušovane – to je už ten kontakt s vlastnou dušou. Samozrejme asi to, čo dnes ľudia najviac strácajú a čo im najviac chýba. Alebo, čo je ešte smutnejšie, ani to nemajú a ani im to nechýba. To sú už potom také automaty. Ale väčšina ľudí, ktorých poznám osobne, je na tom dobre. Nie je nič zlé na tom stratiť sa vo svete: zlé to je vtedy, keď to vzdáme sami so sebou. A takmer vždy je to tak, že hneď potom, ako sa vzdáme, sme na pol kroka od východiska. No a tá druhá forma je bytie samotné: je to naplnenie už len z toho, že môžem dýchať. Aké je to vzácne, aké dokonalé! Aký zázrak, áno, v maličkostiach. To sú naše vnútorné deti, ktoré sa tešia vlastným rukám, pohľadu na oblohu, hoci aj zo špinavého riadu môže vzniknúť hrad. Charlie Chaplin povedal, že ako dieťa nevnímal obrovskú chudobu, v ktorej musel žiť. Pretože dieťa má zrejme iné vedomie.

Ak dobre počítam, tvoja nová knižka obsahuje 34 básní. Ako sa rodili?
Báseň sa vždy rodí sama od seba, jediné, čo je treba „urobiť“ dopredu, je pripraviť pre ňu priestor. Tento priestor je posvätný, pretože báseň môže vstúpiť len do takého priestoru. Je to akési tiché načúvanie celému vesmíru, v ktorom som s ním viac či menej zjednotený. Vtedy zisťujem, že ku mne všetko hovorí, ozýva sa životom. Aj neživé veci sú živé: aj drevený stĺp v izbe k vám môže prehovoriť, ak dokážete takto byť a vnímať. Tieto básne vznikali, keď som mal 22 až 24 rokov. Vznikali v období, keď som sa liečil z veľmi ťažkej choroby. V tej chorobe som zažil, precítil a prekonal vlastný svet a vlastné predstavy o svete. Zmenila ma: vynoril som sa z nej ako čistejší, pokojnejší a o chlp múdrejší človek: no a tieto básne boli mojím nadšením nad svetom, ktorý sa vo mne otvoril.

Bola to viac reakcia na hĺbky v mojich vnútrach ako na vonkajší svet, čo bolo jasné napríklad pre romantických básnikov, ktorí všetko spracovávali cez vnútro. Najviac zo všetkého je táto básnická zbierka oslavou života v celej šírke, v akej som ho vnímal. Čo však neznamená, že v nej nie je smútok: je v nej, je ho tam až-až, ale je to smútok, ktorý nie je trpký: je krásny.

L. Lipcsei s vydavateľom Petrom Milčákom

Kedy si po prvýkrát „pričuchol“ k poézii a diela ktorých básnikov máš rád?
Pamätám si, že prvú báseň som sám od seba napísal raz večer doma, keď som mal trinásť rokov. Volala sa Echoes of the Rain a bola v angličtine. Stratil som ju, čo ma mrzí: rád by som vedel, ako som na tom vtedy bol! Potom som básne nejako extra nepísal, až keď som mal šestnásť rokov. To sme sa na hodinách literatúry dostali k prekliatym básnikom a učiteľka recitovala Baudelairea. Niečo sa vo mne prebudilo a vedel som: „Toto je to, toto je ono. Toto je môj hlas.“ A začal som čítať a písať básne. Prekliatych básnikov, Blakea, Whitmana, beatnikov. Môj jediný kontakt so slovenskou literatúrou bola čítanka a portál Madness, kde svoje básne posielali mladí básnici ako ja. Vôbec som nevedel, že existuje nejaká textová generácia, osamelých bežcov som si raz prečítal a odhodil: nezaujímalo ma to, bolo to príliš intelektuálne na úkor životnej šťavy. Dnes čítam aj slovenskú poéziu a veľmi ma teší: najmä Rudolf Jurolek a Michal Habaj. Keď máte šestnásť a objavujete nejaký nový svet, je to raz tak: to, čo k vám hovorí priamo a bezprostredne, na tom najviac záleží. Všetko ostatné považujete za gýč, pózu, nevydarené pokusy. Dodnes som celkom nepochopil, čo niektorých básnikov tak veľmi baví na ich vesmíroch: skrátka mi pripadajú nudné. Ale to považujem za vlastný nedostatok v čitateľskej empatii, ktorý sa postupne snažím napraviť.

V poézii je niekedy prirodzený práve vplyv básnika na tvorbu iného básnika. Aké tvorivé impulzy získavaš z diel iných básnikov, ak vôbec? Alebo inak. Čo je tvojím tvorivým impulzom pri písaní?
Nuž, v posledných rokoch tvorivé impulzy z tvorby iných básnikov prichádzajú len občas, po kvapkách, tak minimálne. Skôr ma inšpiruje hudba a vlastné vnímanie sveta, to predovšetkým. Pracujem viac so sebou samým ako s inými. Tých potrebujem len občas, na to, aby som sa zorientoval, či idem dobrým smerom na miesto, kam chcem ísť. To, ako tam chcem ísť, už je môj vklad. Pravý vodca ukáže svojim podriadeným, ako majú byť do čo najväčšej miery sami sebou. Tak to robím aj ja, keď sa učím od iných: nepoužívam ich ako nemenné vzory, ale ako pomocníkov na ceste za vývojom vlastného poetického hlasu. Môj tvorivý impulz pri písaní môže byť vyvolaný akýmkoľvek dojmom zo sveta, väčšinou, v mojom prípade, hlbokým dojmom. Básnický stav je napoly tranz.

Sledovanie tohto impulzu až k jeho zdroju je duchovná cesta individuálneho osvietenia. Ale čo je tento tvorivý impulz sám o sebe? To je svet, Boh, jeho dar poznania skrz skúsenosť.

Počúvaš pri písaní hudbu? Ak áno, akú obľubuješ?
Hudba je moje obľúbené umenie. V nej sú sila a ďalšie hodnoty Boha zosobnené najbezprostrednejšie. Najradšej mám sóla a časti tesne pred poslednými refrénmi piesne, pretože v nich je zosobnený celý jej príbeh v najväčšej extáze. Počúvam najmä alternatívnu hudbu, ambientnú, indie rock, pop, elektroniku, ale veľa aj klasickú, aj tú klasickú z dnešnej doby (napríklad minimalisti ako Steve Reich). Tohtoročnú Pohodu som si tam užil: vystúpili Slowdive, Benjamin Clementine, Future Islands a ďalší, to všetko počúvam. Takmer vždy pri písaní počúvam hudbu, pretože jej opakovanie dobre navodzuje básnický tranz.

Súčasná slovenská poézia je veľmi diferencovaná. Aký má však podľa teba zmysel čítať poéziu? V čom vidíš jej čaro?
Poézia je, samozrejme, tiež jedinečná. Ju zase považujem za najjemnejšie umenie. Čítanie poézie je unikátny spôsob, ako prehlbovať vlastný život a svet. Ale nebudem sa nejako extra púšťať do rečí o tom, čo všetko poézia je. Treba o nej najskôr počuť, potom vyskúšať kontakt s ňou. V tejto fáze si treba dať pozor na to, na akú poéziu narazíme: lebo je jej naozaj vo svete toľko, že podľa mňa si každý nájde to svoje. Treba ju preskúmať vlastnými očami. To musí každý urobiť sám. Len potom sa rozhodne, či je poézia dobrá akurát tak na zakurovanie, alebo či jej patrí celý vesmír.

Na Pohode uzrela svetlo sveta básnická zbierka Svätým mečom už v hmotnej podobe. Čítačka v Literárnom stane Martinusu na trenčianskom letisku však nebola tvoja prvá. Aký je tvoj vzťah k akciám podobného typu? Mávaš trému?
Mám z tých čítačiek trošku zimomriavky, takú jemnú trému, čo je podľa mňa dobre. Ale zatiaľ to vo všetkých prípadoch dopadlo fajn a robí mi potešenie ľuďom čítať a hovoriť o svojej tvorbe. Pamätám si, že na mojej prvej čítačke, kde som čítal so staršou generáciou básnikov, ktorí sú na Slovensku aj v učebniciach, mi spadli papiere, keď som hľadal jednu báseň. Potom som tam aj s Petrom Milčákom medzi všetkými hľadal tú báseň na zemi, bolo to dosť vtipné. Tam sa asi prejavila tá neskúsenosť a tréma. Ale dobre som to okomentoval, tak sa ľudia aj zabavili.

Zbierka vyšla vo vydavateľstve Modrý Peter. Kde si sa spoznal s vydavateľom Petrom Milčákom a ako prišlo k spolupráci medzi vami?
Poslal som jednu báseň do súťaže Akademický Prešov. Peter tam bol porotca. Hneď ako som ho videl, sa mi zapáčil a vedel som, že s ním by som chcel spolupracovať. Ale moja súťažná báseň Petra veľmi nepotešila, takže ma odmietol. Potom – čo sa nestalo – sme sa stretli v nočnom spoji a hodinu sme sa rozprávali. Na základe toho rozhovoru som mu poslal básne, a potom mi už rovno napísal, že by sme mohli vydať debut. To šťastie bolo neuveriteľné, chvíľa, akú som roky očakával.

Aby to ale nebolo len o poézii, keďže určite čítaš aj prózu. Ktoré knižky majú špeciálne miesto v tvojej osobnej knižnici?
Špeciálne miesta: Kto chytá v žite, to je moja asi na celý život najobľúbenejšia kniha. To je príbeh o mne. Potom Siddhártha od Hermanna Hesseho. To je zase tá duchovná cesta životom. Zlatá rybka od Le Clézia. Milujem ten špecifický prístup, v ktorom sa k drsnosti sveta pristupuje s krásou a mierom v duši. Biely Oleander od Janet Fitch. To je zase kniha o ťažkom dospievaní. Niečo ma k tej mladosti stále tiahne. Musím spomenúť aj Stopárovho sprievodcu po galaxii – to je unikát.

Čo bude ďalej s Ladislavom Lipcseiom… Aké sú tvoje plány do budúcna? Životné? Tvorivé?
Moje plány… V prvom rade chcem dokončiť bakalára na škole. Momentálne mám čítať literatúru na bakalárku (schválne hovorím, že „mám“). Potom mám taký životný plán, že by som chcel začať pracovať a osamostatniť sa – chcem sa stať turistickým sprievodcom a veľmi dúfam, že mi to vyjde. Podľa toho, ako sa tieto veci podaria, by som chcel dokončiť magistra z filozofie, ale napríklad vo Viedni. Rád by som však bol v akomsi kontakte s akademickým svetom celý svoj život. Chcem sa neustále vzdelávať a byť čo najvzdelanejší, takže nevylučujem, že by som chcel ísť na doktorandské štúdium alebo dokonca začal nový odbor od začiatku. Rád si robím dlhodobé plány a neustále ich mením, je to taká súčasť môjho fantazírovania. No a umelecky. Mám zatiaľ nejakých 15 básní, ktoré by som rád videl v ďalšej zbierke. Predpokladám, že potrvá aspoň rok a pol, kým bude možné pokúsiť sa vydať ďalšiu knihu. Zmenil som trochu štýl a rozhodne by mala iný nádych ako môj debut. Okrem toho píšem novelu, ale neviem, čo z toho bude – som ako slimák.

Veľmi rád by som ju však dopísal aj vydal. Je o takom tínedžerovi, ktorý prežíva rôzne dobrodružstvá, je to fantasy. Uvidíme.


Autor: Natália Mitková
Zdroj obrázkov: L. Lipcsei
Páčil sa vám článok? Podporte ho zdieľaním na sociálnych sieťach: