Clivé blues o vlasoch / TVORÍME

Prvýkrát som ju stretol iba tak, holohlavú. Bez šatky, čiapky alebo inej pokrývky hlavy. Mala smutný pohľad, ale vzdorovito vztýčenú hlavu. Stretával som sa s ňou vo výťahu. Vlastne len vo výťahu alebo pri výťahu.

Ľudia v jej blízkosti väčšinou stíchli alebo sa snažili násilne udržať medzi sebou nenútenú konverzáciu. Ona to napätie cítila a vzdorovito mu čelila nielen so vztýčenou hlavou, ale aj s jemným úsmevom na tvári. Niekedy to však nezvládala. Vtedy mala sklopené viečka.

Potom začala nosiť na hlave rôzne jednofarebné šatky, ktoré farebne ladili s oblečením. Vždy sa jej ich podarilo uviazať dákym novým, prekvapivým spôsob.

Po dlhšom čase sa však zjavila bez šatky a hlavu jej pokrýval jemne kučeravý čierny porast. Bol taký hustý a taký krátky, že sa priam núkala predstava, ako pomaly a dlho rástol skrytý pod farebnými šatkami.

Mal som sto chutí podísť bližšie a končekmi prstov sa jemne dotknúť tohto trávnika, akéhosi symbolu jari. Ale bál som sa. Čo keď pod prstami zacítim iba pružnosť umelých vlákien?

Stála v rohu výťahu, pozerala na mňa a dráždila ma svojím mäkkým úsmevom. Akoby čítala moje myšlienky, pootočila sa k zrkadlu a rukou si napravila jednu neposlušnú kučeru nad pravým okom. Ako vždy vystúpila na svojom poschodí a zmizla v labyrinte kancelárií.

Mohol som si zistiť, kto je a čo je, aká je jej choroba a…, ale nechcel som. Chce sa mi s ňou hrať túto hru na náhodné a príjemné stretnutia neznámych vo výťahu tak dlho, ako sa len bude dať.

A možno jej raz tie vlasy vyrastú.


Autor:  Juraj Ďúran

 

Páčil sa vám článok? Podporte ho zdieľaním na sociálnych sieťach: