Dávid Matuš: Útlejšia zbierka básní má svoju tvár a dušu a bál som sa, že by ju pri veľkom počte básní začala strácať

Dávid Matuš

Keď som na základnej škole sedával v lavici s Dávidom Matušom, ani vo sne by mi nenapadlo, že už o pár rokov vydá básnickú zbierku. Je mi cťou a potešením, že tento mladý nádejný spisovateľ súhlasil s rozhovorom, v ktorom porozprával o svojich literárnych začiatkoch, ako sa k poézii dostal a čo preňho samotné písanie znamená.

V akom období tvojho života, resp. časovom rozpätí vznikali tvoje básne?
Moja prvá báseň prišla veľmi neskoro. Bolo to niekedy v priebehu deviateho ročníka na základnej škole, ale tými slovami moje básnické „črevo“ skončilo. Niečo ma veľmi ťažilo a potreboval som to zo seba dať von. Nikdy som nebol najotvorenejší typ človeka, a preto som vzal pero a papier. Áno. Pero a papier. Nemám nič proti písaniu na počítači, ale držať v ruke pero a mať pred sebou položený čo i len obyčajný zdrap papiera je pocit, ktorý nám žiadny počítač nevynahradí.

Svoju prvú báseň som uzavrel rovnako ako svoje pocity, ktoré ma vtedy prenasledovali, a nechal to všetko uzavreté veľmi, veľmi dlho. Asi až po dlhých zimných mesiacoch som sa znova obrátil k písaniu, ale opäť to nebolo nič trvácne. Aspoň som si to myslel. Občas som napísal nejakú báseň. Možno raz či párkrát do mesiaca. Až vo štvrtom ročníku na strednej škole, ktorý pre mňa znamenal predposledný rok na škole, som si začal uvedomovať, že odrazu píšem častejšie. V skutočnosti to bolo viac ako často. Dovtedy som takýto prelom vôbec nezaznamenal. Ja som sa zaľúbil do písania? Nechápal som to… Ale zrejme to tak je!

Hoci som prvú báseň napísal v deviatej triede, rozpísal som sa až skoro pred koncom strednej školy a plavím sa – či niekedy skôr blúdim – v týchto vodách doteraz. Znie to dlhšie, ako to naozaj je. Od strednej školy prešli už neuveriteľné dva roky, ale nezabudnem na to miesto. Spoznal som tam veľa ľudí, ktorí mi pomohli a ja im to nikdy nezabudnem. Nebyť ich, možno by moja prvá zbierka básní nikdy neuzrela svetlo sveta, ale to som možno trochu odbočil od témy…

Uverejnil si vo svojej zbierke všetky dovtedy vzniknuté básne alebo si robil výber? Podľa čoho si vyberal?
Od pomalého začiatku v deviatej triede až do vydania prvej zbierky som napísal veľa básní, ktoré sme s pánom Hodálom prebrali a spravili len užší výber. Mojím snom bolo vyskladať prvú knihu z prvých básní, a preto sme vyberali práve z nich. Muselo to byť pre pána Hodála (poznámka redakcie: Milan Hodál je slovenský básnik, epigramatik, glosátor, textár, novinár a člen Zväzu slovenských spisovateľov) náročné, keď som mu podal sto básní. Požiadal ma, či si ich môže prečítať. Možno nečakal, že ho zavalím toľkým čítaním, ale zodpovedne sa do toho pustil a veľmi mu za jeho pomoc ďakujem. Z celej tej kopy textov sme vybrali len veľmi malú hŕstku, ktorú sme do zbierky zaradili. Ani jeden z nás nemal predstavu hrubej knihy. Podľa mňa má útlejšia zbierka básní svoju tvár a dušu a bál som sa, že by ju pri veľkom počte básní začala strácať.

Čo bolo pre teba impulzom, aby si začal tvoriť? Čo ti tvorba poézie prináša do života?
Mojím impulzom sú zrejme emócie. Či už pozitívne, alebo tie pochmúrnejšie. Či už moje vlastné, alebo emócie niekoho, na kom mi záleží. Veľa básní, ktoré som napísal, majú svojho adresáta a okrem mňa o tom vie len dotyčná osoba. Nie je to žiadne tajomstvo. Len mám radosť, keď je niečo medzi dvomi ľuďmi, niečo, čo im nikto iný nebude môcť vziať. Emócie. Keď som šťastný, nedokážem napísať smutnú báseň a ani naopak. A čo mi poézia prináša do života? Je toho naozaj veľa, ale keby to mám zhrnúť do jediného slova, tak by to bola sloboda.

Pokračoval si v písaní aj po vydaní zbierky?
Po napísaní prvej knihy som mal obdobie, keď som cítil, že ma opustila múza. Toto obdobie trvalo zopár mesiacov, kým som si neuvedomil, že za to môže nové a neznáme prostredie. Po škole som sa presťahoval a našiel si prácu. Skoro všetko bolo pre mňa nové a trápil som sa myšlienkou, či to bolo správne rozhodnutie. Ale prišlo to. Konečne som si na nové prostredie zvykol. Teda… Už nie je nové, ale domov, ten pravý domov je len jeden. Keď som si to všetko uvedomil, tak som opäť začal písať.

Plánuješ vydať aj ďalšiu zbierku?
Áno. Práve teraz s vydavateľstvom pracujeme na novej zbierke. Zatiaľ sme len na začiatku našej cesty, ale bez začiatku by žiadnej cesty nebolo. Opäť sa v nej objaví zopár starších básní, pár z prvých, ale tentoraz už aj nová tvorba. S novým mestom a životom, ktorý prišiel po škole, prišli aj nové témy, nad ktorými som sa začal zamýšľať. Nová zbierka bude niečo naozaj nové a veľmi sa teším na prácu, ktorá nás čaká, aby tiež uzrela svetlo tohto sveta.

Skúšal si niekedy tvoriť aj iný literárny druh? Či už epiku, alebo drámu?
Píšem aj poviedky a detektívne romány, ale zatiaľ ešte na ne nedozrel čas. Jedného dňa možno vydám aj iný žáner než poéziu, ale písanie básní je neodmysliteľná súčasť môjho života. Poézia sa zapísala do môjho srdca, a preto si neviem predstaviť, že by som s ňou prestal.

Zúčastnil si sa so svojimi básňami nejakej súťaže?
Áno. Párkrát som sa do literárnych súťaží zapojil. Niekedy sa mi podarilo odniesť si z nej nejakú cenu, ale to bolo hlavne počas posledného ročníka na strednej. Súťaží, do ktorých sa môžu zapojiť aj tí, ktorí ešte knižne nepublikovali, je málo. A ak ich je aj viac, ako sa mi možno zdá, tak sa určite hľadajú veľmi ťažko. Na literárne súťaže skôr už len spomínam, ale to neznamená, že sa raz za čas nejakej nezúčastním. Ale za študentských čias to bývalo oveľa častejšie.

Máš nejakého obľúbeného autora, ktorého tvorbu by si odporučil aj ostatným?
Veľmi sa mi páčia detektívky od fiktívneho autora Richarda Castla, ktorý je predlohou krimi seriálu. Jeho knihy sa v češtine hľadajú ťažko, ale podľa mňa to za to stojí. Šťastie majú tí, ktorí vedia perfektne po anglicky (úsmev).

Tiež rád siahnem po klasickej literatúre alebo aj po psychológii. Znie to, akoby som čítal každú chvíľu, ale pravdou je, že nie som taký obrovský a vášnivý čitateľ. Ale keď už mám chuť spustiť sa do hlbín knihy, tak sú to hlavne tieto žánre. Tiež dávam veľkú šancu poézii. Poézia sa až tak veľmi nevydáva, ale na internete jej pribúda, a to ma neskutočne teší. Ale ak mám napísať jedného autora, ktorého by som odporučil, tak je to Haruki Murakami. Zatiaľ ma nadchol každým jedným dielom, ktoré som od neho držal v rukách.

Ďakujem ti, Dávid, za zaujímavý rozhovor a za to, že svojou tvorbou prispievaš k rozvoju slovenskej literatúry. Chcel by som ti v mene celej redakcie zapriať veľa úspechov a aby sme už čoskoro mohli písať o ďalšej zbierke tvojej poézie.
Ak ešte môžem na záver niečo dodať, tak ti chcem, Dominik, poďakovať za to, že sa ti podarilo nájsť čas a vypracovať tieto otázky. Chcem poďakovať aj redakcii, ktorá náš rozhovor uverejní, a na záver by som rád povedal ešte zopár slov…

Každý deň vidím čoraz viac, ako sa ľudia prestávajú snažiť dosiahnuť niečo, čo dosiahnuť chcú. Toto rozhodnutie „vzdať sa“ prichádza rovnako rýchlo, ako zbĺkne eufória, ten plameň v nás, keď si uvedomíme, že naozaj môžeme niečo dokázať. Toto rozhodnutie prichádza skoro okamžite, keď si uvedomíme, koľko prekážok budeme musieť na tej ceste zdolať a ani po týždni stále nie sme tam, kde by sme chceli. Tie dobré veci… To, čo za to naozaj stojí, zvyčajne býva náročné dosiahnuť. Tie jednoduché veci a tie najľahšie cesty za to väčšinou nestoja. Preto často opakujem, aby sme si verili. Aby sme si verili! Najskôr si musíme veriť sami, až potom môžeme očakávať, že nám uverí niekto ďalší. A nevzdávajme sa. Prosím, nie…

Nezáleží na tom, koľkokrát to nevyjde. Nevzdávajme sa! Pretože až keď niečo vzdáme, až vtedy sa stávame skutočnými porazenými. Verme svojim snom. A držme v sebe tú eufóriu, ktorú cítime na začiatku, pretože – možno to bude znieť ako bláznovstvo – každý má právo na šťastie. Neprestaňme veriť, že to môžeme dokázať. Nikdy.


Autor: Dominik Vančo
Zdroj obrázkov: Autor
Páčil sa vám článok? Podporte ho zdieľaním na sociálnych sieťach: