Dni opustenia – Elena Ferrante

Dni opustenia – Elena Ferrante

Dni opustenia – Elena Ferrante, Inaque 2018

Elena Ferrante sa stala literárnym fenoménom už aj na Slovensku, a to najmä vďaka tetralógii Neapolská sága (Inaque 2015 – 2017) v skvelom preklade Ivany Dobrakovovej, ktorá si našla svojich fanúšikov nielen v radoch náročnejších čitateľov, ale aj medzi tými nenáročnejšími, ktorí občas radi siahnu aj po kvalitnejšej literatúre. Potom, čo si Ferrante na Slovensku vytvorila pomerne slušnú čitateľskú základňu, vydalo postupne vydavateľstvo Inaque aj jej ostatné, staršie prózy, tentoraz už v preklade Petra Bilého, ktorý za Dobrakovovou vôbec nezaostáva. Priniesť na trh najskôr Neapolskú ságu bol dobrý ťah, keďže tá si získala masy, pričom staršie prózy spisovateľky skrývajúcej sa pod pseudonymom Elena Ferrante také ambície nemajú, najmä nie medzi čitateľmi inklinujúcimi k žánrovej literatúre, siahajúcimi po knihách s úmyslom oddýchnuť si či odpútať sa od reality. Niežeby dané texty neboli kvalitné, práve naopak, len sú, povedzme, menej čitateľsky príťažlivé, keďže Ferrante píše štýlom a jazykom, ktorý je miestami náročnejší na recepciu, a príbehy v prózach môžu pôsobiť menej atraktívne ako v spomínanej Neapolskej ságe, hoci je to do istej miery, samozrejme, otázka uhla pohľadu konkrétneho príjemcu. Ferrante je totiž spisovateľka, ktorá píše úprimne, čo často vyznie až drsne, a nezdráha sa tvoriť postavy pôsobiace na príjemcu nesympaticky, ba dokonca nanajvýš iritujúco. Ale práve v tomto čírom zobrazovaní reality, pitvaní duše protagonistky, tkvie čaro Eleny Ferrante.

Najnovší slovenský preklad nesúci príznačný názov Dni opustenia zachytáva Olgu, ktorá – podobne ako aj iné postavy v tvorbe Eleny Ferrante – mala literárne ambície, no po jednej vydanej knihe všetko opustila, aby sa naplno venovala role matky a manželky. Práve táto ju posledné roky tvorila, až zrazu, keď ju manžel opustí, stráca svoju identitu a nedokáže sa prispôsobiť novej situácii. Olga je stratená a čitateľ sa spolu s ňou ocitá v ničote. Opäť sa teda stretávame s motívom životnej straty, príznačným aj pre predchádzajúcu tvorbu tejto spisovateľky.

Na prvý pohľad sa vám môže zdať, že ide o pomerne ošúchanú tému – muž opustí ženu kvôli inej, tá sa cez to nevie preniesť atď., ženský román ako vyšitý. Avšak ošúchaná téma či nie, nejde tu ani tak o voľbu témy ako o jej spracovanie. Ferrante sa svojím pohľadom odlišuje od drvivej väčšiny rozprávačiek, jej poňatie nie je prvoplánové a jej hrdinka už vôbec nevyvoláva súcit ako väčšina podobných hrdiniek.

V knihe sa stretneme s dvomi podobami Olgy – jedna je tá racionálna, uvedomelá žena a druhá správajúca sa ani čo by bola strata muža tou najväčšou tragédiou v živote. Hoci ide o jednu a tú istú osobu, jej dvojaké rozpoloženie môže čitateľ badať nielen v správaní sa, ale aj v jazyku. Autorka totiž rozprávanie prispôsobila danému stavu. Kým zo začiatku sa stretávame s kultivovanou dámou, ktorá už so svojím rodiskom Neapolom nemá nič spoločné, neskôr badáme vulgárnu ženu, ktorej jazyk a správanie vás bude prekvapovať, ale aj rozčuľovať. Čo je horšie, hrdinka si svoju zmenu uvedomuje, no akosi s ňou nedokáže nič urobiť.

„Tá žena naozaj prišla o všetko, dokonca aj o svoje meno (žeby sa volala Emilia?), všetci jej hovorili poverella – chuderka. Chuderka plakala, chuderka nariekala, chuderka trpela, po odchode toho prepoteného ryšavého chlapa s perfídnymi zelenými očami sa zrútila.“ (s. 15)

Konanie Olgy, jej myšlienkové pochody v intenciách „nemáš chlopa, nemáš pravdy“, to všetko vás pri čítaní bude nanajvýš rozčuľovať, poburovať, v duchu jej nespočetne veľakrát vynadáte, budete mať chuť zavrieť knihu a odhodiť ju kdesi do kúta, no potom sa zamyslíte, prečo sa tak správa, prečo sa ponižuje, ubližuje sebe samej (ako aj svojmu okoliu), a len ťažko – ak ste neprežili čosi podobné – sa budete vedieť vcítiť do jej kože, pretože postava vytvorená Elenou Ferrante čitateľa nenúti byť empatickým, nevzbudzuje v ňom súcit, ale pohoršenie a odsúdenie, čo je asi základný kameň úrazu toho, prečo jej tvorba nie je pre každého. Za zaujímavý považujem prvok, že sa Olga počas krízy identity stotožňovala s viacerými ženami, napríklad s Annou Kareninou, no najviac s poverellou – chuderkou spomínanou v predchádzajúcom úryvku. Ide o ženu, Olginu susedu, keď bola ešte dieťa, ktorá po mužovom odchode dopadla veľmi zle. Prelína sa tu tak jej osoba s prakticky cudzou ženou, ktorú si pamätá len detskými očami a ktorú odsudzovala.

„Taká neskrývaná bolesť ma začala odpudzovať. Mala som síce len osem rokov, ale hanbila som sa za ňu…“ (s. 15)

Hoci text – už tradične – obsahuje len minimum dialógov a je sústredený na vnútorný monológ, nechýba mu dynamika, naopak, príjemcu neustále ženie vpred zvedavosť, chce čítať ďalej a dozvedieť sa, čo všetko ešte táto zranená žena vyvedie. Ferrante nepriamo vykresľuje aj tlak spoločnosti na ženy, ktorý bol a stále je aktuálny, že žena je skutočnou ženou len ak je manželkou a matkou. Zaujímavá je tiež metafora zamknutých dverí, ktoré hrdinka nedokáže otvoriť, pričom je uväznená v byte – v sebe samej, v manželstve, v identite, ktorú si vytvorila.

„Ako som sa len mohla takto opustiť, dovoliť, aby sa mi vyprázdnili zmysly, stratiť pocit života.“ (s. 170)

Keď už je situácia maximálne vyhrotená, nečakaná udalosť Olgu preberie z letargie, v ktorej bola uväznená celé mesiace. Táto pasáž na mňa zapôsobila trochu umelo, akoby mávnutím čarovného prútika sa všetko vyriešilo, avšak bol to len prvotný dojem, keďže na nasledujúcich stranách Ferrante ešte vždy poukazuje na to, že hrdinka nie je úplne v poriadku a že sa len vyhrabala z tej najhlbšej priepasti. Prvé negatívum z hľadiska výstavby textu, ktoré som tu postrehla, teda autorka dokázala ako-tak zjemniť, hoci sa v závere ešte vyskytuje pár múch ohľadom Olginho precitnutia v rozličných veciach, ktoré na mňa pôsobili mierne unáhlene.

Elenu Ferrante však aj tak považujem za jednu z najlepších spisovateliek súčasnosti s nezameniteľným štýlom, pre ktorý je príznačný hnev, úprimnosť, zdôraznenie sily ženy a, ak sa prizrieme bližšie, aj istá pretrvávajúca dôvera v lásku.


Autor: Jana Šulková

Zdroj obrázkov: Vinlit
Páčil sa vám článok? Podporte ho zdieľaním na sociálnych sieťach: