Dorota Nvotová: Strážiť si súkromie pred bulvárom je jedna vec a využiť ho na umeleckú tvorbu je vec druhá

Dorota Nvotová

Hudobníčku, herečku a spisovateľku Dorotu Nvotovú, ktorá si mnohých podmanila svojimi úprimnými textami, netreba špeciálne predstavovať. Knihou Fulmaya zožala úspech, a keďže pred pár týždňami vyšlo jej pokračovanie, oslovili sme ju s niekoľkými otázkami.

Len nedávno vám vyšla nová kniha Fulmaya na rázcestí. V čom sa líši od tej prvej?
Je vyzretejšia – aj ja som zrelšia a staršia. Samozrejme len v rámci šialenosti – podľa prvých feedbackov usudzujem, že je rovnako šialená, ale ide viac do hĺbky.

Vo svojich knihách ste veľmi otvorená, píšete o svojom súkromí, nezdráhate sa písať ani o svojich nezdaroch či zlyhaniach. Bolo pre vás náročné otvoriť sa takto čitateľovi, alebo to šlo úplne jednoducho?
Ide mi to jednoducho. Asi to bude tým, že od šestnástich chodím k psychiatrovi. Som zvyknutá vylievať svoj hnoj na svetlo sveta.

Väčšina populárnych osobností si, naopak, svoje súkromie stráži. Je pre vás písanie istou formou terapie, prípadne čo pre vás znamená? Mali ste potrebu vyjsť s niektorými informáciami na svetlo sveta práve formou knihy?
Strážiť si súkromie pred bulvárom je jedna vec a využiť ho na umeleckú tvorbu je vec druhá. Tak ako som intímna vo svojich pesničkových textoch a hudbe, tak aj v próze. Aj napriek pikantnosti, ako by to bulvár nazval, svoje knihy ešte stále považujem za umelecké dielo, nie lacný bezduchý výgrc.

Z vašich textov vás je úplne cítiť, pôsobia autenticky, k čomu určite prispela najmä forma vášho vyjadrovania – píšete, ako to cítite. Nemali ste s tým problém pri redakciách textu? Netlačili vás vo vydavateľstve napríklad k obmedzeniu vulgarizmov alebo podobne?
Našťastie tak ako kedysi Evitapress, tak aj Slovart si je plne vedomý, kto som, čo som a prečo ma chcú. Prečo má zmysel ma vydávať. Ani tetu Kolníkovú nikto neoprosťoval od Radošínčiny. Sú vrstvy, ktoré nás definujú a vďaka ktorým nás čitateľ identifikuje. Tým, samozrejme, nechcem tvrdiť, že bez vulgarizmov by som to nebola ja. Naopak. Dávam si pozor, aby som ich dávkovala správne, aby sa neprejedli. Aby boli len čerešničkou.

Mali ste ku knihám a k písaniu vždy blízko alebo to prišlo vekom? Prípadne to bol nejaký impulz vo vašom živote, čo vás priviedlo k písaniu kníh?
Bola som totálny knihomoľ úplne odmalička. Rodičia mi už museli zakazovať čítanie, lebo som to preháňala – tak ako všetko, čo mám rada. Obsesívne som čítala dňom i nocou, v škole, pri stole, v autobuse. Potom som začala v štrnástich písať. Rovnako obsesívne. Poviedky, novely, básne, Literárny Kežmarok, súťaže, diplomy… išla som jak parný valec.

Vaše knihy sú autobiografické – spájate v nich svoj život a cestovanie. Uvažovali ste niekedy aj o tom, že by ste napísali niečo fiktívne, príp. iný žáner, napríklad román?
Niekoľko som ich napísala a aj si posúťažili (ešte v období puberty, dospeláci predsa nesúťažia) a občas niekde prispejem; napríklad kniha Desatoro, tiež z ponuky Slovartu – mám tam jednu kriminálnu poviedku. Myslím, že moja ďalšia kniha bude fikcia. Len neviem, či si to niekto kúpi. Asi si ma už zaškatuľkovali. Ale verte, autobiografiu píšem najneradšej. Miera tvorivosti je tam taká minimálna, keď človek nechce klamať, a ja si tak rada vymýšľam!

Za akú čitateľku sa považujete? Čo rada čítate?
Našťastie, alebo nanešťastie, už musím zarábať peniaze a starať sa o dieťa, takže už nemôžem čítať tak obsesívne ako predtým. Milujem magický realizmus, Márqueza, ale aj Murakamiho… v detstve som sa odchovala na Dostojevskom a na Hesseovi. V pätnástich rokoch som mala Dostojevského prečítaného celého, čo mi zaručilo postup do druhého ročníka na strednej, inak som mala samé gule.

Precestovali ste mnohé krajiny, čo vám zmenilo život. Je ešte nejaké miesto, ktoré by ste chceli navštíviť, no zatiaľ sa vám to nepodarilo?
Madagascar. Baobaby. Lemury. Sever – polárna žiara, jazda ľadoborcom. Sahara – do púšte a nadlho.


Autor: Jana Šulková
Zdroj obrázkov: www.fulmayatravel.com
Páčil sa vám článok? Podporte ho zdieľaním na sociálnych sieťach: