Dystopická literatúra: Keď nás súčasnosť varuje pred budúcnosťou

Dystopická literatúra: Keď nás súčasnosť varuje pred budúcnosťou

Dystopická literatúra nám rozpráva o nefunkčných spoločnostiach a totalitných vládach. Klasiky tohto žánru zaznamenali po nastúpení Donalda Trumpa do Bieleho domu svoj druhý vrchol v predajoch. Prečo? Pretože história sa opakuje a ľudia hľadajú odpovede.

Najskôr bola utópia, protiklad k dystopii. Pochádza z gréčtiny, je to slovná hračka zo slov u-topos (miesto, ktoré neexistuje) a eu-topos (dobré miesto). Utópia je teda miesto, ktoré je príliš dobré, aby existovalo. Vznikla v mysli filozofa Thomasa Mora, ktorý napísal knihu Utópia v roku 1516.

Termín „dystopia“ použil po prvýkrát anglický filozof John Stuart Mill. Vytvoril slovo pri kritike vládnej politiky vtedajšieho Írska: „Utópiou sa obyčajne nazýva niečo, čo je príliš dobré, aby to bolo možné. Avšak zdá sa, že to, čo uprednostňujú oni, je príliš zlé, aby bolo to možné.“

Základy žánru dal Jevgenij Zamjatin svojou knihou My v roku 1920. My prezentuje budúcnosť, ktorá bude slúžiť ako predloha pre mnohé ďalšie spoločnosti vedecko-fantastickej literatúry. Zamjatin vytvoril svet, kde neexistovalo súkromie. Ľudia podliehajú matematickej presnosti a osobnosť spolu s emóciami sú potláčané. Jednotný štát je, samozrejme, alegóriou sovietskeho Ruska. Zamjatin bol boľševikom a zúčastnil sa Októbrovej revolúcie. Musel utiecť do exilu, kde knihu napísal. Do ruštiny bola preložená v 50. rokoch. V Rusku vyšla až po páde režimu.

Najväčší vplyv majú dve knihy, ktoré vyčnievajú nad ostatnými tohto žánru do dnešného dňa – Orwellove 1984 a Huxleyho Prekrásny nový svet (Brave New World). Obe vznikli v tieni svetovej vojny. Obe predpovedali ešte pochmúrnejšiu budúcnosť. Obe sú však zároveň veľmi odlišné. Jeden sa bál, že zakážu knihy. Druhý sa bál, že nebude dôvod ich zakazovať. Orwell sa bál, že nás zničí to, čoho sa bojíme. Huxley sa bál, že nás zničia naše túžby.

V Huxleyho knihe je ideálny svet, kde sú ľudia umelo odchovaní. Hneď po „narodení“ sú umiestnení do predurčených rolí, ktoré im diktujú zvyšok života. Nikto nie je nespokojní s jeho alebo jej údelom. Všetko sa zmení, keď outsideri narušia systém a rozpúta sa násilie.

Zatiaľ čo Huxleyho dystopia pramení z nadbytku a pôžitku, 1984 je šedý totalitarizmus. Krížový výsluch štátneho dohľadu, informácií a zmyslu slobody. Zrodil sa Veľký brat, ktorý nás stále vidí.

Druhá svetová vojna skončia v roku 1945. Optimizmus však neprišiel. Na obzore boli pre autorov vyhliadky na tretiu svetovú vojnu.

V tomto istom čase vystúpili na povrch aj rastúce podozrenia z novej techniky. Medzi najväčšími vedeckými objavmi počas daného obdobia bol Turingov test (test inteligencie počítačov), zostrojenie Sputnika 1 a vynájdenie prvého osobného počítača. Následkom tohto začali dystopie častejšie krížiť cesty s sci-fi prvkami, ako napr. v knihe Snívajú androidi o elektrických ovečkách? (Do Androids Dream Of Electric Sheep?) od Philipa K. Dicka.

Autori začali byť obzvlášť znepokojení možnosťou regulácie umenia totalitnou vládou po tom, ako boli svedkami vojny. Jeden z najznámejších príkladov je 451 stupňov Fahrenheita od Raya Bradburyho. Príbeh predkladá temnú budúcnosť, kde sa pália knihy. 451 stupňov Fahrenheita je plodom Bradburyho obáv, akým smerom sa USA v 50. rokoch uberalo. Nesie posolstvo proti anti-intelektualizmu.

Na prahu 70. rokov dystopická literatúra síce zaznamenala pokles, variácie v žánri sa však rozšírili. Ak tento žáner odzrkadľuje náš strach, potom v nasledujúcom období môžeme vidieť posun od večného strachu z vojny. Verejnosť hovorila o environmentálnej kríze. Ekonomická stagnácia, zvyšujúci sa nápor reklamy a pochybnosti nad výzorom vlastného tela nás priviedli do novej éry cynizmu.

Nové dystopické klasiky zaviedli žáner do nových miest. V roku 1985 svetom otriasol Príbeh služobníčky od Margaret Atwood. V knihe nie je ženské telo nič viac ako nástroj reprodukcie. Atwood napísala príbeh ako odpoveď, čo sa stane, keď sa náboženstvo zoberie do extrému. Autorka je kritická voči spojeniu medzi charakterom fundamentalizmu a vládou.

V roku 1994 Lois Lowery vydal Darcu. Útlu knihu o spoločnosti z budúcnosti, ktorá viac necíti bolesť. Darca je dystopický román pre mladých dospelých. Je vybudovaný na predošlých tradíciách žánru. Lowery knihou okrem iného odpovedá na stúpajúcu politickú korektnosť obdobia. Kritizuje ignorovanie podstatných odlišností medzi jednotlivcami v snahe nevyznieť ako predpojatý či diskriminujúci. Kniha tiež predstavuje prvý krok nástupu dystopie v literatúre pre mladých dospelých.

Dnes sa dystopická literatúra spája prevažne s mladými dospelými. Tieto série – Labyrint, Divergencia, Ready Player One a mnoho ďalších dominujú poličkám v kníhkupectvách a postupne prenikajú aj do Hollywoodu. Divergencia a jej pokračovania zarobili po celom svete viac ako 700 miliónov dolárov.

Vo veľkej miere je to vďaka Hrám o život. Suzanne Collins reagovala na nadmerný konzum a povrchnosť súčasnej spoločnosti. Prebrala od Darcu štafetu a ešte viac spopularizovala žáner medzi mladými. V dystopickej literatúre môžu dospievajúci nájsť sieť tém, s ktorými sa stotožnia. Témy o sebanájdení, o jednom mladom človeku proti celému hroznému svetu.

Taktiež sa domnievam, že za rastom kníh tejto literatúry od roku 2000 je bublajúca úzkosť z útoku na „dvojičky“ a iných sužujúcich geopolitických udalostí.

Romány dystopickej literatúry nie sú len varovaním. Cez leto sa v našom parlamente hlasovalo o interrupcii. Niekoľko zástankýň prišlo oblečených ako služobníčky z Príbehu služobníčky. V Spojených štátoch sa minulý rok pri pochode žien objavili protestné tabule s odkazmi na tú istú knihu – Make Atwood fiction again (Vráťte Adwoodovej jej fikciu). Dystopické romány si berú súčasné problémy a odpovedia si na otázku, čo najhoršie sa môže stať. Je na nás, či dovolíme, aby sa z nich jedného dňa stala realita.



Autor: Lívia Slynková
Zdroj obrázkov: Pixabay.com
Páčil sa vám článok? Podporte ho zdieľaním na sociálnych sieťach: