Erika Jarkovská: Byť autorkou vo vlastnom vydavateľstve má veľké výhody, také vás nikdy neodmietne

Vždy ste chceli písať alebo to prišlo v istom životnom okamihu, povedzme, samo od seba?
Vždy som chcela najmä čítať, pretože čaru príbehov v knihách som podľahla už prakticky hneď, ako som sa naučila čítať. Koketovať s písaním som začala, myslím, že v šestnástich rokoch. Vtedy som na povale rodičovského domu našla starý zošit. Obsahoval nedokončený román, ktorého autorkou bola kamarátka mojej staršej sestry, a to ma vskutku prekvapilo. Presne viem, že vtedy sa zrodil môj spisovateľský škriatok; zaumienila som si, že raz aj ja napíšem nejaký román. Do písania som sa skutočne pustila v osemnástich. Román som však „dokončovala“ 28 rokov, ale predsa len z neho vznikla prvotina (a aj mala zostať prvotinou, pretože som nemala ambície viacej písať) a z tej v roku 2013 elektronická kniha Bojovníci dúhy. Napokon som podľahla čaru príbehov a od roku 2011 píšem veľmi intenzívne.

Napísali ste päť kníh a takmer všetky (myslím až na jednu) sa odohrávajú v Amerike, pričom v nich spracúvate aj námety týkajúce sa histórie Indiánov a pod. Prečo práve táto voľba?
Celá moja tvorba súvisí s už spomínanou prvotinou, šlo práve o dobrodružný príbeh z prostredia Severnej Ameriky druhej polovice 19. storočia. A nebola to náhoda, pretože kedysi som plánovala napísať western, detektívku, sci-fi…, žánre, ktoré som mala rada a čítam ich dodnes. Napokon zostalo pri tej dobrodružno-romantickej až spoločenskej histórii, keďže práve takýto žáner mi na slovenskom knižnom trhu chýbal. V súčasnosti sa moje meno čoraz viac spája s indiánskou tematikou a mňa to, pravdaže, teší.

Chcete tejto tematike zostať verná alebo vás lákajú aj „iné vody“?
Napísala som aj román zo súčasnosti Mŕtvi nemôžu milovať a ten zostane jediný. Bol to taký pokus, či by som niečo zvládla z takéhoto súdka, keďže som dovtedy napísala už 4 romány a všetky mi vydavatelia odmietali práve kvôli žánru a prostrediu, v ktorých sa odohrávajú. Odporúčali mi, aby som napísala niečo súčasné, o vzťahoch a o láske, proste pre ženy. Autorov a autoriek, ktoré píšu romány zo súčasného Slovenska je podľa mňa u nás neúrekom a stále pribúdajú. Ja som však medzi nich nechcela zapadnúť. Osobne preferujem nezvyčajné témy, nezvyčajné prostredia a takými sú práve témy, ktorým sa venujem vo svojej tvorbe. Preto nechcem zabŕdnuť do „iných vôd“. A teraz, keď už niekoľko rokov usilovne pracujem na tom, aby som sa etablovala na knižnom trhu ako autorka historicko-dobrodružno-romantických a spoločenských románov a získavam si čitateľskú základňu, by to bol azda na čitateľov aj podraz.

Aké máte ešte v písaní plány, resp. ciele?
Vyšli mi štyri tlačené knihy, jedna elektronická, momentálne pracujem na deviatej knihe, preto je čo vydávať, napísaného mám dosť. Mala by mi vyjsť (koncom tohto roka/začiatkom budúceho) kniha v češtine, ale uvidíme, čo prinesie čas. Zmluva s českým vydavateľstvom je podpísaná, akurát práce na knihe akosi viaznu a celkovo je s ním ťažká komunikácia. Tém na spracovanie je veľa (a času tak málo). Mojím špecifikom je, že neraz som v polovici rozpísaného príbehu, už nájdem námet na ďalšiu knihu, preto – ako zvyknem zo žartu hovoriť – píšem ako drak, lebo mi neustále strašia v hlave nové a nové príbehy. Nemám pokoj, pokým ich nedostanem von.

S vašimi knihami ste prešli niekoľkými vydavateľstvami, až ste si nakoniec založili vlastné. Bola pre vás spolupráca s vydavateľstvami obmedzujúca? Čo vás viedlo k samovydaniu?
So všetkými majiteľmi vydavateľstiev, ktoré sa ma ujali a vydali moje knihy – a ja som im za to nesmierne vďačná – som mala aj mám dobré vzťahy. Založiť si vlastné vydavateľstvo bola len moja ďalšia vývojová podnikateľská fáza, asi ako keď herec zatúži režírovať vlastný film. Navyše som zistila, že prípravné práce na výrobe knihy ma veľmi bavia, vzrušujú rovnako ako písanie. A byť autorkou vo vlastnom vydavateľstve má veľké výhody, také vás nikdy neodmietne.

Živí vás písanie alebo máte aj inú prácu?
Mám vlastné podnikanie v oblasti finančných služieb a obchodu, a zároveň pomáham manželovi vo vedení jeho firmy – to sú pre mňa/nás hlavné zdroje obživy. Aj starostí. Teraz mi pribudlo vydavateľstvo. Bolo by fajn, keby ma to, čo považujem za príjemný a po všetkých stránkach vzrušujúci a napĺňajúci relax – písanie, uživilo, ale zatiaľ to tak nie je. Avšak ktovie, možno raz…

Aké knihy rada čítate?
Tie, ktoré považujem za dobré. Musia mať zvládnutú štylistiku, zaujímavú kompozíciu, sympatické postavy, musia byť zo zaujímavého prostredia a doby, musia ma prinútiť premýšľať, hoci sa aj zasmiať či poplakať si, pátrať na internete, overovať si fakty či postavy (ak ide o skutočné). Prečítané knihy, o ktorých sa vyjadrím, že boli dobré, musia vo mne rezonovať ešte pár dní a musí ma to k nim ťahať aj po rokoch. V podstate je jedno, o aký žáner ide; ak kniha spĺňa vymenované kritériá, prečítam ju (či priam zhltnem), ak nie, odložím ju – a nezaujíma ma, či ide o uznávaného autora svetového mena alebo o prvotinu dosiaľ neznámeho Slováka.

Prezraďte nám ešte niečo o sebe.
Narodila som sa v Martine, detstvo som prežila v Turčeku uprostred Kremnických vrchov. Vyštudovala som chémiu v Banskej Štiavnici a už 33 rokov žijem vo Zvolene, kde sme s manželom vychovali dve dcéry (obe už samostatné). V detstve som sa prejavovala aj výtvarne, teraz som naplno podľahla iba knihám. Obdivujem hviezdy. Pri pohľade na ne mi nedá nemyslieť na to, aký je človek vo svojej podstate maličký, hoci sa cíti byť veľký, a aké je fascinujúce byť súčasťou niečoho takého obrovského a večného ako je vesmír. V pokore k Zemi a k prírode je moja filozofia dosť podobná práve tej indiánskej. Veď nie nadarmo o nich tak rada píšem.

ĎAKUJEME za rozhovor.


Autor: Jana Šulková
Zdroj obrázkov: Jarkovská
Páčil sa vám článok? Podporte ho zdieľaním na sociálnych sieťach: