Frankenstein, čiže moderný Prometeus – Mary Shelley

Frankenstein, čiže moderný Prometeus – Mary Shelley

Frankenstein, čiže moderný Prometeus – Mary Shelley, Tatran 1969

Zaujímavosť hneď na začiatok: dielo vzniklo tak, že sa autorka stavila s Percym Shelleym (neskôr jej manželom) a Lordom Byronom o to, kto napíše najlepšie hororové dielo. Dalo by sa povedať, že stávku s prehľadom vyhrala.

Jedna z prvých vecí, ktoré mi po prečítaní tejto knihy napadli, bola tá, že som zrejme očakávala niečo trochu iné. Postavu Frankensteinovho monštra (mnohí ľudia sa ešte stále mylne domnievajú, že monštrum sa volá Frankenstein – to je však meno jeho stvoriteľa) som poznala z mnohých novodobých filmov či rozprávok. Originálny príbeh som ale dovtedy nečítala, a tak ma prekvapilo hneď niekoľko zjavných odlišností.

Tak napríklad samotné stvorenie onoho monštra. Vo väčšine moderných spracovaní využíva doktor na stvorenie tejto bytosti elektrinu. V knihe samotnej sa ale o ničom takom nepíše a tajomstvo experimentu zostáva záhadou.

Ďalej ma prekvapilo, že doktor Viktor Frankenstein nemal žiadneho pomocníka. Ten sa objavuje v dielach spojených s Frankensteinom najčastejšie pod menom Igor.

Nielen tieto zaujímavé fakty ma na knihe zaujali. Čo ma obzvlášť upútalo, bolo, ako sa autorka postavila k samotnej postave monštra. Predpokladala som totiž, že ide o jeden z takých hororových príbehov, akým je napríklad Dracula – ten je vyobrazený ako obyčajné strach naháňajúce monštrum, nič viac. Naproti tomu si toho v sebe Frankensteinovo monštrum nesie oveľa viac: autorka nám približuje aj jeho pohľad na vec a predstavuje ho ako živú bytosť – takú ako všetky ostatné. Je fascinujúce sledovať, ako vníma svet, ako sa postupne učí a ako získava perspektívu. To bola zrejme moja najobľúbenejšia časť. Do mysle sa mi zaryl najmä tento jeho prejav:

„Keby mi nejaká bytosť prejavila láskavosť, sto, tisícnásobne by som jej city opätoval; kvôli tomu jednému tvorovi by som uzavrel mier s celým ľudstvom. Ale oddávam sa teraz čarovným snom, ktoré sa nikdy neuskutočnia.“

Príbeh sa mi čítal dobre a nad mnohými myšlienkami som sa zamyslela. V konečnom dôsledku je zaujímavé sledovať, ako neuhasínajúca túžba po poznaní, ktorá by sa mohla zdať obdivuhodnou, privádza nakoniec doktora i ľudí okolo neho do nešťastia. Hlavnou myšlienkou diela je teda pravdepodobne to, že človek by sa za žiadnych okolností nemal hrať na boha.

Priznám sa, že som Viktorovi Frankensteinovi dosť vyčítala fakt, že sa nijako nepokúšal svoj výtvor naďalej skúmať či pozorovať, alebo sa mu akokoľvek venovať. Jeho nekonečné úsilie mu konečne prinieslo výsledky, no on sa nad svojím počinom len zhrozil a utiekol pred ním (čo vlastne čakal?) – potom sa už nedokázal zbaviť následkov, ktoré boli, podľa môjho názoru, opodstatnené. To ma núti uvažovať nad tým, čo by sa stalo, keby konal inak a keby sa rozhodol stať sa skutočným otcom toho, komu daroval život. Znamenalo by to zodpovednosť, na ktorú by nebol pripravený? Možno aj v tom tkvie akási myšlienka – že človek zatiaľ nedosiahol takých výšok, aby sa s niečím takýmto vedel popasovať.

Zrejme by ho toto úsilie aj tak nepriviedlo ďaleko – keby ho aj naučil žiť na tomto svete, nikdy by mu nemohol zaručiť bezpečie pred ľuďmi, ktorí vo väčšine prípadov neznesú akúkoľvek odlišnosť, nedajbože také monštrum, akým bol on.

Dalo by sa v podstate povedať, že to bola akási prvá forma umelej inteligencie, niečo ako android, nie? Bytosť stvorená človekom inou cestou než počatím, schopná sama uvažovať, učiť sa a cítiť. Otázne je len to, odkiaľ sa vzalo v tejto bytosti vedomie a či malo dušu, alebo nie. Ale to už je príliš filozofické uvažovanie, na ktoré by nám mohla odpovedať asi len samotná autorka.

V každom prípade ma dosť zaujali pasáže, v ktorých monštrum pozorovaním postupne nadobudlo nové vedomosti a zároveň začalo túžiť po tom, čo mali ľudia – po priateľstve, rodine a láske. Nebolo na tom nič zlé, no podmienky, v ktorých sa nachádzal, mu to nijako neumožňovali. Doktor bol k nemu hádam príliš krutý a nevidel v ňom nič iné ako diablovo stvorenie, no on vo svojej podstate zlý nebol. Až nespravodlivé a opovržlivé zaobchádzanie zo strany celého sveta z neho spravilo to skutočné monštrum, ktoré bolo schopné vraždiť a odplácať tak svetu neznesiteľnú krutosť.

Čiže o čom to celé hovorí? Nielen o tom, že sa človek nemá hrať na boha a miešať sa do vecí, na ktoré (aspoň zatiaľ) nie je pripravený. Hovorí to aj o tom, aký je tento svet netolerantný voči akejkoľvek odlišnosti a ako medzi sebou bez predsudkov spoločnosť nevie prijať jednotlivca iného, no veľmi podobného druhu – nehľadiac pritom na nič iné než na jeho zovňajšok. Keby sa ľudia boli radšej presvedčili o jeho skutočnej povahe a zámeroch, mohol príbeh dopadnúť úplne inak.

Pretože čo my vieme? Možno si nejaká vyššia moc povedala: „Dobre teda, stvoril si život, tak sa oň teraz staraj a urob mu miesto vo svete.“ No doktor to nedokázal a dokonca sa o to ani nepokúsil, na čo potom trpko doplatil.

A samotné monštrum? Nuž, snažilo sa, túžilo, malo nádej… No to v našom svete nestačí, najmä keď na to bolo úplne samo. Prišlo na svet nevinné, no nakoniec odišlo poznačené typickými ľudskými vlastnosťami, ktoré sa časom prilepia na každého z nás. Tým sa k nášmu druhu toto stvorenie priblížilo najviac. Bohužiaľ.

Zhrnula by som to tak, že ide o kvalitne napísané dielo, ktoré nie je príliš zdĺhavé, zaujme a zároveň sa nad mnohými jeho aspektmi zamyslíte. Odporúčam ho najmä ľuďom, ktorí sa zaujímajú o piliere hororu a korene známych strašidelných postáv, ktoré vídame v mnohých iných dielach dodnes.

A na záver jeden zaujímavý fakt o autorke: traduje sa, že svoju prvú sexuálnu skúsenosť zažila na hrobe svojej matky. Existuje niečo gotickejšie? Podľa mňa rozhodne nie!


Autor: Sofia Prétorová
Zdroj obrázkov: Vinlit
Páčil sa vám článok? Podporte ho zdieľaním na sociálnych sieťach: