Gabriel García Márquez

Gabriel García Márquez

Hneď na začiatku sa priznám, že Márquezovo meno dlho ležalo v ktorejsi zabudnutej, hrubou vrstvou prachu pokrytej, najspodnejšej poličke mojej pamäte. Prvýkrát som sa s ním stretla na strednej škole v rámci povinnej literatúry, ale, ako to už s takýmito príležitosťami býva, zostala nevyužitá. Až na jednej z prednášok na vysokej škole padla spoza katedry otázka, či poznáme aj iných ako európskych spisovateľov, či poznáme niekoho z Južnej Ameriky. A my sme, na hanbu sveta, nepoznali. Moje svedomie je však ostrá sekera, a tak som sa odhodlala na fascinujúcu výpravu za magickým realizmom.

Gabriel José García Márquez sa narodil 6. marca 1928 v Kolumbijskom mestečku Aracataca. Ako sám s obľubou hovorieval, ľudia sa pri vyslovení tohto magického mena vždy pousmejú, pretože jeho rodné mesto nápadne pripomína detské zaklínadlo abrakadabra.

„V jedno horúce, dusivé ráno začiatkom 30. rokov 20. storočia cestovala tropickým pobrežím severenej Kolumbie mladá žena. Pozerala sa z okna vlaku spoločnosti United Fruit Company na priľahlé banánové plantáže, ktoré sa rad za radom mihotali zo slnka do tieňa. Preplavila sa nočným parníkom v oblaku komárov cez Ciénagský močiar z karibského prístavu Barranquilla a teraz cestovala Banánovou zónou do malého vnútrozemského mestečka menom Aratacata, v ktorom pred niekoľkými rokmi zanechala u starnúcich rodičov svoje prvorodené dieťa, syna Gabriela“ (Martin, 2008, s. 1).

Malý Gabito žil dlho „odložený“ u starých rodičov, dlho nepoznal svojich troch súrodencov, a keď ho matka prišla vziať, nevedel, kto je tá cudzia žena a prečo ho chce odviesť. Žil v obklopení starých ľudí, množstva tiet, sluhov, indiánov, ale hlavne v spoločnosti svojho starého otca, plukovníka Márqueza. Celé detstvo ho sprevádzali plukovníkove príhody z vojny, povery starej matky aj príbehy o duchoch, démonoch a strašidlách, ktoré podľa starej matky stále obývali ich dom aj mestečko. A odvtedy obývali aj jeho príbehy. V takomto prostredí sa teda formovala osobnosť jedného z najväčších spisovateľov 20. storočia.

Prvé dielo, s ktorým som mala tú česť, bol dnes už notoricky známy román Sto rokov samoty, ktorý vyšiel v roku 1967. Márquez mal už v tomto období za sebou niekoľko vydaných kníh, napríklad Opadané lístie (1955), Plukovníkovi nemá kto napísať (1961) alebo román Zlá hodina (1962). Nebol teda žiadnym začiatočníkom, ale skutočná sláva prišla až teraz. Počas prvého týždňa od vydania knihy sa predalo neuveriteľných 1800 kusov a už asi nikto nespočíta, koľko miliónov to predstavuje dnes. Román bol preložený do 37 svetových jazykov a Márquezovi priniesol okrem iného aj Nobelovu cenu za literatúru, ktorú mu udelili v roku 1982. A Márquez urobil ešte jeden nezabudnuteľný počin – zakázal román sfilmovať. Ďakujme mu za to. Aracataca sa stala predobrazom bájneho Maconda a jej obyvatelia sa prevtelili do šiestich generácií rodu Buendíovcov a ich priateľov aj nepriateľov. Príbehy v tomto románe sú naozaj magicky realistické. A aj keď sa miestami stratíme v množstve mien, udalostí, rokov a situácií, Márquez nás nenechá dlho tápať a vždy vytiahne ďalší tromf. Smutno-smiešne, niekedy nenápadne poučné, ale aj komicko-tragické mikropríbehy románu sa snažia už desaťročia dešifrovať mnohí (nielen) literárni vedci. V románe už našli Tisícročnú vojnu, Banánovú republiku, alúziu na Bibliu, ale aj alegóriu na celé dejiny Latinskej Ameriky. Ja som tam napríklad našla takú múdrosť, že „hľadanie stratených vecí hatia návyky, a preto ich tak ťažko hľadáme“ (s. 192). Po prečítaní poslednej strany, keď posledných príslušníkov tohto rodu doslova zmetie apokalyptický „biblický uragán“ z povrchu zemského, sa zaručene vrátite na prvú stranu a nebudete chcieť túto „malú bibliu“ magického realizmu nikdy odložiť.

„Pravdepodobne dielo žiadneho z moderných spisovateľov nevyzdvihuje tak pôsobivo, až mysteriózne vzťah medzi pravdou, fikciou, rôznorodosťou a úprimnosťou, ako dielo Garcíu Márqueza“ (Martin, 2009, s. 53).

Týmto románom sa len otvorila cesta Márquezovi do sveta nesmrteľných spisovateľov. Známe sú však aj iné diela, napríklad Kronika vopred ohlásenej smrti (1981), Láska v čase cholery (1985), Generál v labyrinte (1989) alebo Spomienka na moje smutné pobehlice (2004). V roku 2001 vydal svoje pamäti pod názvom Román môjho života, ktorý sa stal najpredávanejšou knihou v španielsky hovoriacich krajinách. V roku 2016 vyšiel druhýkrát slovenský preklad útlej zbierky poviedok s názvom Oči modrého psa. Poviedky boli písané zhruba o 20 rokov skôr než Sto rokov samoty, ale v pôvodnom jazyku vyšli skôr len o 5 rokov. Už v tejto knihe sa spomína bájne Macondo, smrť je prítomná v až neskutočne hmatateľnej podobe a čas ustupuje do úzadia. Mrazivo-mystické mikropoviedky sú síce krátke, ale už v nich badať ducha Márquezovho magického realizmu. Žiadnym iným dielom však už slávu svojho jedinečného románu neprekonal. Tento rok si pripomíname hneď dve významné udalosti – v marci 90 rokov od jeho narodenia a 17. apríla 4 roky od jeho smrti. Poľský básnik Stanisław Jerzy Lec povedal, že „prvou podmienkou nesmrteľnosti je sama smrť.“ A tú už Márquez splnil.


Literatúra:

  • GERALD, Martin. 2009. Gabriel García Márquez – Život. Bratislava: TIMY PARTNERS, spol s. r. o., 2009. 644 s. ISBN 978-80-89311-12-5
  • MÁRQUEZ, Gabriel García. 1973. Sto rokov samoty. Bratislava: Tatran, 1973. 316 s.

Autor: Lucia Smiešková
Zdroj obrázkov: Mario Guzman/EPA/Rex dostupné na www.independent.co.uk
Páčil sa vám článok? Podporte ho zdieľaním na sociálnych sieťach: