Hladina alfa (samca?) / TVORÍME

„Ach, sakra!“ zanadával, keď sa mu to stalo znovu. Opäť bol vyvedený z miery. Na prahu snenia a bdenia. A ona mu opäť ušla. Naťahoval jej do diaľky ruku, ale neúspešne.

Slnko ho ťahalo na dobrodružnú cestu, musel ísť však do práce. Sto kilometrov po diaľnici sa mu zdalo nekonečných. Videl len hmýriace sa autá, míňajúce sa stromy a oblaky akoby ho nasledovali.

Dnes mu mobil vôbec nezazvonil. Ani raz. Čo robí? Kde je?

Na začiatku bol stôl.

Tešila sa zo stereotypu. Výskala od radosti. A pritom bola uväznená. Aj keď jej niekto povedal, že zmyslom života je stať sa sám sebou, radšej sa zakuklila do jej typickej polohy a vyčkávala na východ slnka.

„Skúste to s tancom,“ povedal jej raz pán vedľa nej v autobuse. „Zdáte sa mi až príliš moc vyvedená z miery, energická a nepokojná.“ Zložila sa do tureckého sedu, kým ostatní sedeli ako na ihlách. „Toto je moja vizitka. Zavolajte alebo mi napíšte. Určite sa vám ozvem.
Na ľudí, ako ste vy, mám čuch.“

Vystúpila na najbližšej zastávke. V odraze výkladu zbadala vysokú útlu postavu s ruksakom
a dvoma odlišnými topánkami. Seba.

Stôl vyzeral vskutku ako normálny. Ničím výnimočný. Mal štyri nohy, štyri rohy, tvar štvorca a bol z dreva. Pre ňu bol však výnimočný. Bol to jej stôl. To, že ma odlúpený roh vľavo dole, vedela len ona. To, že bola zospodu stola strhnutá fotografia, vedeli len oni. To, že bola vpravo hore pavučina a drobný pavúčik, nevedel nikto.

A to ešte neprezradila, že je zaťažená na second handy. Aj ten smrad. Do jedného vošla. Ale nemierila k šatstvu. Prezerala si staré gauče, bicykle, spotrebiče… A zrak jej padol na ňu.

Skriňu. Odetú v starobe.

Zavolala mu a on jej sľúbil, že do desiatich minút je tam aj s autom. Celú noc nespala, ale pozerala na skriňu. Buk. Hnedá. Zboku ošúchaná. V minulosti oblepená. Vnútri smrdela minulosťou. Štyri vešiaky. Dve spodné poličky s odtrhnutými rúčkami.

„Zlatko, prečo nespíš?“ Pootvoril jedno oko a sledoval jej nevinné telo ukryté v pyžame. „Bojíš sa, že z nej niekto vylezie?“

Pokrútila hlavou. Cítila, že toto je presne to, čo hľadala.

Pokračoval v spánku. A ona v bdení. Skriňa sa, mimochodom, ani nepohla. Pre ňu však predstavovala všetko.

Kolobeh života.

Na druhý deň do práce nešla. Nechutilo jej jesť, nechcelo sa jej spať, ale bola šťastná.

Vrátil sa večer. Byt bol prázdny. Kričal jej meno, ale steny neodpovedali.

Volaná stanica je dočasne nedostupná. Zavolajte neskôr, prosím.

Volaná stanica je dočasne nedostupná…

Volaná stanica je…

Volaná…

Čakal ju až do noci, ale neprišla.

Preboha, čo teraz?! V mysli mu prebehol celý život ako na centrifuge. Žena. Deti. Dom. Hypotéka. Úver. Šéf. Milenka…

A ona? Celý čas zatiaľ spokojne sedela v prázdnej skrini a tešila sa zo života.

Prebudil sa celý spotený a vykoľajený. Poobzeral sa okolo seba. Bol to živý sen. Na perách mu zahrala hladina alfa (samca?).

Manželka však už vedľa neho v posteli nebola. Mobil mu ukazoval štyri neprijaté hovory.
Od milenky.


Autor: Daniela Lysá
Zdroj obrázkov: Vinlit
Páčil sa vám článok? Podporte ho zdieľaním na sociálnych sieťach: