Idiot – Fiodor Michajlovič Dostojevskij

Idiot – Fiodor Michajlovič Dostojevskij

Idiot – Fiodor Michajlovič Dostojevskij, Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry 1963

Román Idiot patrí spolu so Zločinom a trestom a Bratmi Karamazovcami medzi kľúčové diela Dostojevského tvorby. Za seba môžem povedať, že je to jedna z najlepších kníh, aké som doposiaľ prečítala.

Hlavným hrdinom románu je knieža Lev Nikolajevič Myškin, ktorý sa práve vrátil do rodného Ruska po niekoľkých rokoch liečebného pobytu vo Švajčiarsku. Tam sa liečil zo zrádnika, teda epilepsie. Práve jemu je všetkými pripisovaný titul idiot. Všetky postavy ho vnímajú ako človeka, ktorý zmýšľa jednoduchšie od ostatných a mnohokrát sa mu do očí vysmievajú. Čaro celého diela však tkvie v tom, že dnešnému čitateľovi je len veľmi ťažko spozorovateľné, žeby sa niečím líšil od ostatných. Zdá sa totiž, že vystupuje takisto ako ľudia okolo neho a vie rozumne hovoriť o rôznych veciach aj napriek tomu, že nemá bohvieaké vzdelanie.

Čo pri jeho postave bije do očí ako odlišnosť oproti ostatným je jeho nekonečná dobrosrdečnosť. Nech sa deje čokoľvek, vždy sa snaží byť k ostatným úprimný a milý, nie je strojcom žiadnych intríg. Bohužiaľ sa ale dostal do takej spoločnosti, v ktorej sa intrigám a drámam nedá vyhnúť, a razom sa ocitol v ich stredobode.

Až niekde pri konci som si začínala všímať, v čom sa môže skrývať jeho všetkými videný idiotizmus. V spoločnosti je totiž príliš dôverčivým a verí všetkému tak, ako je to povedané. Všetci ostatní však vedia, že pod zdanlivo pravdivou informáciou či naoko nevinnými slovami sa skrýva niečo hlbšie a významnejšie. On sa práve v tomto nevyzná – nevidí iný význam, než aký je doslovne povedaný. Hádam preto naňho ostatní hľadia zvysoka – pretože sa nevyzná v ich hrách. Scéna, kde je v spoločnosti a deje sa mu vyššie spomínané, mi dokonca pripomenula mnohé situácie z vlastného života. Už sa mi totiž niekoľkokrát stalo, že som sedela v spoločnosti a veľa vecí som si nevšimla. Až neskôr, keď sa o tom ostatní podrobnejšie zhovárali, som zostala prekvapená, ako veľa mi toho ušlo – zdá sa teda, že s hlavnou postavou zdieľam prirodzený antitalent na čítanie ľudí.

Knieža Myškin sa ocitne v nepriaznivej situácii medzi dvoma ženami. Jednou z nich je Nastasija Filipovna, veľmi zaujímavá a zvláštna postava. Na prvý pohľad sa zdá byť namyslenou a excentrickou ženou, ktorá akosi nevie, čo so sebou. Nasľubovala sa hocikomu, no hneď aj svoje záväzky pretrhla, akoby o nič nešlo. Či sa do nej knieža skutočne zamiloval, ťažko povedať. Počas deja totiž niekoľkokrát povedal, že ju nemiluje, ale ľutuje, pretože je presvedčený o jej šialenosti. Niekoľkokrát ho opustila spred oltára a utiekla mu s Rogožinom – ten ju miloval vášnivo, až agresívne, takže sa ho sama bála, no napriek tomu pri ňom zostala, keď práve knieža Myškin nebol po ruke. Nastasija však človeku pripadá ako inteligentná, no veľmi smutná existencia, neustále sa snažiaca presvedčiť celý svet o tom, aká je zlá a ako si nezaslúži nič lepšie ako Rogožina. Akoby sama sebe nevedela odpustiť to, kým je. Preto sa nečudujem Myškinovi, že ju toľko ľutoval, až sa do nej hádam aj zamiloval.

Druhou ženou je Aglaja Ivanovna Jepančinová, jedna z troch sestier Jepančinových. Jej matka – generálka Lizaveta Prokofievna je z rovnakého rodu ako knieža, no zrejme sú len veľmi vzdialenými príbuznými. Skrz ich priezvisko sa Myškin dostal do ich rodiny a čoskoro sa stal ich rodinným priateľom. Síce sa z neho smiali aj oni, no mali ho úprimne radi a cenili si jeho spoločnosť. Na kniežati bolo niečo, čo ostatných priťahovalo – napriek svojim nedostatkom sa spriatelil s viacerými ľuďmi. Či už to bola jeho láskavosť alebo to, že bol iný, a teda oproti ostatným originálny – ťažko povedať.

Aglaja mi dosť pripomínala Nastasiju – obe boli sebavedomé, trochu márnomyseľné a inteligentné. Vlastnosť, ktorá ich však spájala najviac, bolo to, že obe akosi nevedeli, čo chcú. Od začiatku do konca čítania som neprišla na to, o čom im vlastne šlo a aký mali zámer či cieľ. Obe boli kniežaťom zaujaté, tiež ťažko povedať, či aj zamilované, no hádam hej. V ich hrách sa človek len veľmi ťažko vyzná, a tak tomu bolo aj u Myškina, ktorý, chudák, blúdil od jednej k druhej a nevedel, čo si má počať.

Počas čítania som dychtivo očakávala, čo bude ďalej a ako to celé dopadne. V tomto románe sa totiž skutočne nedalo nijako predpokladať, čo sa stane. Dnešnému čitateľovi sú tamojšie pomery a spoločenské zvyklosti vzdialené, aspoň mne teda určite. Preto som veľakrát nevedela, čo sa to vlastne deje, no považujem to za pozitívum – také nahliadnutie do časov dávno pominutých, kedy svet a spoločnosť vyzerali úplne inak ako dnes. A práve toto ma fascinuje oveľa viac ako dnešné, mne mnohokrát známe situácie, písané bežným hovorovým jazykom. Nie som si istá, akým druhom jazyka je kniha písaná v nových vydaniach, no kniha z antikvariátu písaná starým spôsobom ma ohúrila.

Vyvrcholenie príbehu ma prekvapilo. Neviem, či som čakala nejaký šťastný koniec alebo zadosťučinenie, no to, čoho sa mi nakoniec dostalo, bolo fascinujúce, drsné a rozhodne mocné. Celý príbeh sa totiž vliekol v štýle, na aký som popri čítaní mnohých klasických diel bola zvyknutá. Tento koniec som ale naozaj nečakala – zdrvujúca scéna tragédie vo mne vyvolala silnú odozvu emócií, a to sa nestáva často.

Dostojevského Idiot rieši mnohé otázky a keby som sa im všetkým mala venovať, zabralo by to veľmi veľa strán. V skratke ale môžem povedať, že ide o obdivuhodné dielo, ktoré vo mne ako jedno z mála zanechalo silný, dodnes pretrvávajúci dojem. Očarili ma výrazné postavy, mnohé myšlienky i tragikomické scény. Nie som žiadny literárny odborník, aby som sa dielu dokázala venovať do takej hĺbky, ako si zaslúži, no z laického hľadiska skladám poklonu a verím, že čitatelia Dostojevského nikdy nevymrú.


Autor: Sofia Prétorová
Zdroj obrázkov: Autor
  • Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry
Páčil sa vám článok? Podporte ho zdieľaním na sociálnych sieťach: