Inštitucionalizovaná / TVORÍME

Už od narodenia som bola akýmsi ťažko identifikovateľným bezpohlavným tvorom. Vopred vás však upozorňujem, aby ste si ma nepredstavovali ako zženštilého muža či maskulínnu ženu – to nikdy nebol môj prípad. Skôr by sa hodilo prirovnanie k neochutenému tofu.

Na to byť ženou je potrebná odvaha, na to byť mužom zase akási neopodstatnená hrdosť a falošný pocit nadradenosti – a ja som nikdy nič z toho nemala. To, že používam oslovenie „ona“, je jedine výsledkom mojej úcty k ženskému pohlaviu, ktoré považujem za lepšie v každom ohľade.

Ohľadom môjho narodenia toho veľa neviem, no v detskom domove som strávila prvých desať rokov života, a bolo to jedno z mojich najobľúbenejších období, na ktoré spomínam s láskou a nostalgiou.

Nikdy som nerozumela tým filmom, v ktorých sa ľudia večne sťažujú na to, že vyrastali v detskom domove. Mnohokrát dokonca obviňujú práve pobyt v detskom domove za sériu zlých životných rozhodnutí.

To je pre mňa jednoducho úplne nepredstaviteľná myšlienka.

Ja som to tam zbožňovala. Mala som izbu spolu s ďalšími dvoma dievčatami, ktoré tvorili len malé percento z celej veľkej rodiny, ktorej som bola súčasťou. Tvorili sme jeden špeciálny celok, ktorý bol spojený práve tým, že sme všetci boli obyvateľmi detského domova.

Poznali sme sa, spolu sme jedli, hrali sa, učili sa, zaspávali. Vonkajší svet nás nemohol nijako poznačiť, boli sme pekne v bezpečí vnútri nášho zariadenia, ku ktorému prislúchal ešte menší park a ihrisko. Čo viac si priať?

Občas sme chodievali na výlety, ale vždy sme sa vrátili späť, na naše bezpečné miesto.

Keď si ma potom vo veku desiatich rokov adoptoval mne úplne neznámy pár, bola som zmätená. Nerozumela som, prečo musím odísť a prečo nemôžem zostať tam, kde bol môj domov – so svojimi priateľmi, vychovávateľkami, kuchárkami, upratovačkami a údržbármi.

Okrem toho sa tí dvaja tvárili, akoby ma spasili. V skutočnosti ma vytrhli z domova a vtiahli ma do úplne neznámeho prostredia, ktoré ma desilo dňom i nocou. Nemohla som si zvyknúť na ich dom, na svoju izbu, dokonca ani na posteľ, ktorá bola príliš mäkká a bolel ma z nej chrbát.

Tí ľudia po mne chceli, aby som ich oslovovala ako mamu a otca, no mne to prišlo akési neslušné, keďže som ich poznala len pár dní. Stále sa na mňa usmievali, no ja som to nevedela nasilu opätovať, a tak som im len uhýbala pohľadom a snažila sa robiť to, čo odo mňa vyžadovali. Len málokedy som však vedela, čo to vlastne bolo.

Keď som začala chodiť do školy, bolo to ešte horšie. Svet bol pre mňa príliš otvorený a nový, bolo v ňom príliš cudzích ľudí a možností, ktoré som s pokorou odmietala.

Doma som nemusela chodiť do školy mimo zariadenia, pretože k nám chodilo niekoľko učiteľov, ktorí sa venovali nášmu vzdelaniu. Na hodiny sme mohli pokojne prísť aj v papučiach.

Ľudia okolo mňa zrejme vycítili, že mi medzi nimi nie je najlepšie, a tak sa mi radšej vyhýbali. Bola som im za to nesmierne vďačná. No neboli to len deti, ktoré ma považovali za čudnú, ale aj rodina „mamy“ a „otca“. S počudovaním som mnohokrát sledovala mamu, ako sa nepríjemne vrtí na stoličke počas toho, ako vysvetľuje nejakému členovi rodiny, že si len potrebujem zvyknúť na nové prostredie.

Nikdy som si nezvykla.

Nemala som rada náhle zmeny plánov. Nerada som cestovala. Neznášala som, keď sa ma mama pokúšala dotknúť. Rada som ale čítavala a sledovala filmy a seriály – tam mi absencia hraníc nevadila. Medzi moje obľúbené filmy patril Prelet nad kukučím hniezdom a Vykúpenie z väznice Shawshank, pretože dokázali dokonale vystihnúť dôvod, prečo som sa cítila bezpečne jedine v uzatvorenej komunite ľudí. Neskôr sa do mojej pozornosti dostal aj seriál Orange is The New Black či trochu zvláštny horor Boarding School.

Keď som mala šestnásť, dostala som sa do psychiatrickej liečebne a bolo to neuveriteľné, no opäť sa mi navrátil kúsok toho pocitu, aký som nemala nikde inde než v detskom domove.

Po pár týždňoch som si začala zvykať na budovu, na ľudí, na nemocničnú izbu, ktorú som zdieľala s ďalším dievčaťom v mojom veku. Tá so mnou síce prvé tri týždne vôbec nehovorila, no mne to neprekážalo.

Postupom času som sa začínala uvoľňovať a spoznávať svojich spolupacientov – niekoľko bulimičiek, anorektičiek, ľudí so samovražednými sklonmi, ľudí s agresívnymi sklonmi, ľudí s bipolárnou poruchou a mnoho ďalších.

Bohužiaľ, môj čas pobytu v tomto zariadení nebol ani zďaleka taký dlhý, ako by som si bola priala, a po pár mesiacoch ma prepustili.

Musela som sa preto vrátiť späť do toho hektického sveta, v ktorom neustále dochádzalo ku zmenám, na ktoré som nikdy nebola poriadne pripravená, a netušila som, ako sa s nimi vyrovnať. Cítila som, že nikto v mojom okolí mi nevie porozumieť, a popravde som ani nechcela, aby sa ku mne niekto z nich dostal.

V každom prípade nastal v mojom živote okamih, keď som si povedala, že zrejme nemám inú možnosť, len sa skúsiť prispôsobiť podmienkam, v ktorých žili aj všetci ostatní.

Lenže absolútne nič nešlo podľa scenárov, ktoré som si  pravidelne tvorila v mysli tesne pred spaním. No ale prečo tomu tak vôbec bolo? Všetko som si vždy vyhodnocovala na základne logických pravidiel a predpokladov. Nepovažujem sa za hlúpeho človeka, tak ako to, že som nikdy nedokázala odhadnúť situáciu či predpokladať, čo sa asi stane?

Toto sa okrem bežných sociálnych stykov odzrkadľovalo aj na mojom romantickom živote. Ukázalo sa, že nie každý sa objíma tak krátko ako ja, a nie každému sa začne zahmlievať pred očami pri dlhšom očnom kontakte. Čo to má spoločné s mojimi neexistujúcimi milostnými eskapádami? Nuž, opäť som raz zle vyhodnotila situáciu. Ovplyvnená mojimi znalosťami sociálnych zvyklostí z televízie a kníh som predpokladala, že keď ma niekto drží v objatí o niekoľko sekúnd dlhšie než ja jeho, a keď sa mi pozerá priamo do očí tak uprene, že musím odvrátiť zrak, znamená to jeho záujem o moju osobu.

Samozrejme, bola to len jedna z mnohých ilúzií, ktorým som tak často podliehala.

Vlastne som o tú osobu ani nestála. Zrejme ma len priťahovala možnosť, že som niečia voľba – ani nie prvá, jednoducho len voľba.

Videla som to, čo neexistovalo, a nevidela to, čo bolo všetkým ostatným úplne očividné.

Veru, nešlo len o to, že som si predstavovala nereálne veci – to, čo sa okolo mňa dialo, som mnohokrát prehliadala.

Povedzme, že sedím spolu s priateľmi v kaviarni. Prebieha úplne bežný dialóg, bez akéhokoľvek viditeľného napätia. Zrazu jeden z nich odíde, pretože musí ísť za nejakými povinnosťami – a zrazu sa od ostatných dozviem, že sa počas ich vzájomného dialógu dialo čosi, čoho som si absolútne nebola vedomá.

Lev Nikolajevič Myškin, hlavný hrdina Dostojevského románu Idiot, mi bol veľmi blízky práve v tomto smere. Počas čítania tej knihy som nevedela prísť na to, prečo je vlastne nazývaný idiotom, a k úplnému pochopeniu diela som si preto musela prečítať jeho interpretácie na internete.

Nuž a v takomto svete som mala žiť svoj život? Vo svete, v ktorom ja nerozumiem iným a oni zase mne, vo svete, v ktorom nepociťujem žiaden pocit spolupatričnosti s ostatnými, žiadny pocit istého zázemia, nemenného prostredia, bezpečného domova?

Napriek tomu, že som si mnohé veci neuvedomovala, jasne som cítila, že so mnou priatelia zaobchádzajú inak ako s ostatnými. Najmä jeden základný vzorec som si dokázala zostaviť z dlhodobého pozorovania správania sa ľudí okolo mňa. Keby sa to neopakovalo viackrát v rozsahu niekoľkých rokov, tak by som si toho hádam ani nevšimla.

Dievčatá ku mne pristupovali s istou trpezlivosťou a ľútosťou. S nimi som sa zvykla čas od času cítiť celkom bezpečne. Keď som sa však nachádzala v partii s oboma pohlaviami, situácia sa o poznanie zmenila. Dievčatá sa pokúšali získať si pozornosť chlapcov, ktorí ma absolútne ignorovali, a ja som bola akoby ich bremenom. Nedávali to úplne najavo, ale občas sa ku mne otočili ako k malému dieťaťu, ktorému chceli pomôcť, a aj sa snažili, no viac ich zaujímala vlastná situácia.

Ospravedlňujem sa za také chabé popísanie tohto fenoménu, ale lepšie to neviem. Museli by ste vidieť tie súcitné pohľady, akoby som snáď nemala nohy alebo trpela závažným srdcovým ochorením. Akoby mi chceli povedať, že je im ma ľúto, ale nič s tým nezmôžu a okrem toho sa teraz musia venovať niekomu inému. Hľadeli na mňa ako na nejaké úbožiatko, dokonca mali občas aj zvyk pohladiť ma po tvári.

A preto sa opakovane pýtam – takto mám žiť?

Doma som mala pomerne pokoj, ale nevedela som si zvyknúť na to, ako zapratane pôsobili všetky miestnosti, bez výnimky tej mojej. Všetko bolo príliš útulné, a mne sa to nepáčilo. Necítila som sa dobre. Rodičia mi stále pripadali ako cudzí, ktorým som mala byť vďačná za poskytnutie domova, no v skutočnosti som to nedokázala predstierať. Ani po toľkých rokoch strávených tam vonku som sa nenaučila klamať, a to ani slovami, ani výrazom tváre. Preto sa často stávalo, že som niekoho nevedomky urazila, a dozvedela som sa to až neskôr od niekoho iného, kto mi horlivo radil, aby som sa išla ospravedlniť ublíženej osobe.

Hrôza.

Nič z tohto sveta ma nelákalo. Vzťahy tu akoby neboli založené na reálnom základe. Nelákali ma. Nelákala ma ani cesta za vyšším vzdelaním, pretože by som stále musela prichádzať do kontaktu s novými tvárami, a ja som potrebovala nejakú stálosť. Nádherné oblasti sveta som nepotrebovala vidieť na vlastné oči, stačili mi obrázky na internete, v knihách, časopisoch a televízii.

Jediné, po čom som túžila, bola stála rodina spojená inštitúciou, ktorú do smrti nemôžu opustiť a ani po tom netúžia.

Predstierať závažné psychické ochorenie som nemohla, to mi bolo jasné. Síce som mala na papieri niekoľko diagnóz, no ani jedna z nich si nevyžadovala liečbu v špecializovanom zariadení. Zostávala mi len jedna možnosť – jediná, ktorá mi napadla.

Väzenie.

To som si však potrebovala poriadne premyslieť. Ak som chcela stálosť, musela som spáchať niečo, za čo by mi dali doživotie, a to nebolo len tak.

Krádež je nič. Ublíženie na zdraví tiež. Na vraždu som nemala potrebné vlohy. Tak čo mi zostávalo?

Nakoniec som sa rozhodla pre nasledovnú taktiku: pokúsim sa dostať čo najvyšší trest, a keď už sa bude krátiť doba môjho uväznenia, jednoducho si ju predĺžim nevhodným správaním. Nedovolím im, aby ma len tak prepustili.

A tak som jedného krásneho júnového dňa fyzicky napadla verejne známu a politicky dôležitú osobnosť, ktorá z toho vyšla s niekoľkými škrabancami, podliatinami a zlomenou rukou.

Chvíľu sa pokúšali dokázať moju nepríčetnosť, no nebolo vôbec ojedinelé, že mal niekto chuť napadnúť danú osobu – v tej dobe panovala v krajine dosť búrlivá nálada práve voči nej, a preto nikoho neprekvapilo, že sa k tomu niekto odhodlal.

A zatiaľ čo médiá zo mňa urobili hrdinu a niekoho, kto sa odvážil postaviť na čelo boja proti utláčaniu štátom, napadnutá osoba robila všetko preto, aby som vo väzení zostala do konca svojich dní, čo bol v konečnom dôsledku aj môj cieľ.

Kto by to bol povedal, že politické boje dostanú človeka presne tam, kam chcel? Celkom zábavná situácia.

Mnohí predstavitelia médií sa ku mne pokúšali dostať, no nikoho som nikdy neprijala a ani jediným slovom som sa verejne nevyjadrila o mojich zámeroch a o tom, prečo som to vlastne urobila.

Každý si to potom vyložil po svojom, a zatiaľ čo ja som si vychutnávala svoje víťazstvo, vonku v otvorenom svete ma používali obe strany pre potvrdenie svojich argumentov.

Bolo mi to úprimne jedno.

Po pol roku som si na svoje nové prostredie zvykla. Oblečenie stále rovnaké, nemusela som ho chodiť nakupovať do nákupných centier, v ktorých sa mi z toľkých ľudí vždy točila hlava. Nemusela som sa s nikým zoznamovať, ak som nechcela – ženy v oddelení, v ktorom som sa nachádzala, sa nemenili veľmi často, a ak prišla nejaká nová, nebolo žiadnou povinnosťou zoznamovať sa s ňou. Nemusela som riešiť peniaze, spoločenské povinnosti, časy odchodov autobusov, zvláštne a uprene sa pozerajúcich ľudí, náhle zmeny programu, nábytkom preplnené izby ani objednávanie si kávy v kaviarni.

Na mieste, z ktorého nebolo úniku, medzi novou rodinou, ktorá nemala žiadne očakávania, som sa cítila bezpečne a pohodlne. Nič viac som v živote nechcela. Splnil sa mi sen.


Autor: Sofia Prétorová
Páčil sa vám článok? Podporte ho zdieľaním na sociálnych sieťach: