Invokácia duše / TVORÍME

Milovala som ju a zároveň nenávidela. Boli sme si veľmi podobné, a práve preto sme si tak rozumeli. Spolu sme plakali, spolu sa smiali, rovnako sa tvárili a niekedy sme sa na seba iba bez slov pozerali. Veľmi dobre ma poznala, priam akoby mi cez oči videla až do duše.

Pred ňou som akoby vždy stála nahá. Bez oblečenia, bez masky a bez klamstiev. Mohla mi čítať z pier, z mimiky i gestiky. Pred ňou bola moja duša, vnútro a srdce dokorán otvorené.

Boli sme skvelé kamarátky, sestry a spriaznené duše. Na život i na smrť.

Videli sme sa azda každý deň, i keď bolo aj obdobie, keď sme sa aj celý deň nestretli. Vtedy som bývala nesvoja, lebo mi chýbal istý životný element, jej podpora, že dobre vyzerám, že všetko v ten deň zvládnem, že je všetko na mieste.

Vyzerali sme ako dvojčatá, všade sme chodili spolu. Potrebovala som ju.

Bola pri mne v najkrajších i najťažších chvíľach môjho života.

Videla ma ako prvá, keď som šla na rande, i vtedy, keď som pred ňou stála v svadobných šatách. Obe sme sa rozplakali od dojatia.

Naraz.

Videla ma celú zničenú po náročnej noci strávenej nad záchodovou misou a bola pri mne počas ťažkého obdobia rozvodu. Obe sme sa rozplakali z nešťastia.

Naraz.

Vedela presne, ako sa má zatváriť, aby som z jej tváre mohla čítať jasné porozumenie. Bola empatická.

Všetko sa zmenilo v deň, keď som vážne ochorela. Moja tvár bola posypaná hnisavými vyrážkami, oči som mala celé červené a vlasy mi redli. Vtedy som sa už na ňu nedokázala ani pozrieť. Zrazu mi pripadala neskutočne otravná. Už som nemala chuť sa s ňou ďalej stretávať. Nakričali sme na seba.

Naraz.

V tej chvíli som vedela, že jediným východiskom bude zbaviť sa jej. Zovrela som dlaň v päsť a zahnala som sa na ňu.

Na zem popadali drobné kúsky zrkadla.


Autor: Daniela Lysá
Zdroj obrázkov: Vinlit
Páčil sa vám článok? Podporte ho zdieľaním na sociálnych sieťach: