Írsko – Dublin, rodisko veľkých mien

Veterná a daždivá írska metropola Dublin je rodiskom viacerých pozoruhodných spisovateľov: Oscara Wildea, W. B. Yeatsa, Jamesa Joycea, Samuela Becketta či G. B. Shawa. Osobnú čitateľskú skúsenosť mám pritom iba s dielami dvoch z uvedených autorov – Oscara Wildea a Samuela Becketta. Pravdepodobne najznámejšie dielo G. B. Shawa drámu Pygmalion som videla vo filmovom spracovaní z roku 1938 (réžia: Leslie Howard, Anthony Asquith). Pôvodne som k Wildeovi a Beckettovi chcela v tomto článku pridružiť ešte Jamesa Joycea (1882 – 1941), ale poznáte to, na niektoré knižky jednoducho musí prísť ten správny čas. Na poličke tak na mňa už dlhšiu dobu čaká zbierka poviedok Dublinčania (The Dubliners, 1914) a román Portrét mladého umelca (A portrait of the artist as a young man, 1916). Kto má však rád výzvy, nech siahne po inom Joyceovom románe, ktorý je považovaný za jedno z najdôležitejších diel modernistickej literatúry – Ulysses (1922). Sám autor sa vyjadril, že do knihy vložil toľko tajomstiev a rébusov, že akademici strávia celé storočia hádaním sa o tom, čo týmto vlastne chcel povedať.[1] Joyceovo vrcholné dielo tvorí celkovo osemnásť epizód, na prvý pohľad sa skutočne môže zdať, že kniha je veľmi chaotická a bez akejkoľvek štruktúry, James Joyce tu totižto uplatňuje i techniku tzv. prúdu vedomia.

Ale späť k Wildeovi a Beckettovi…
Tvorba Oscara Wildea (1854 – 1900) sa mi dostala do rúk ako vôbec jedna z prvých na vysokej škole, keď ma k jeho jedinému románu Portrét Doriana Graya (The Picture of Dorian Gray, 1891) priviedla zaujatosť prívlastkami: dekadentný, kontroverzný, extravagantný, ktoré k Wildeovi neodmysliteľne patria rovnako ako fakt, že bol prísnym kritikom svojej doby, viktoriánskej spoločnosti – predovšetkým jej povrchnej morálky a pretvárky. Dielo Portrét Doriana Graya ma upútalo svojou témou, ktorú, ak by som chcela pomenovať jedným slovom, použila by som pojem – transformácia – premena hlavnej postavy Doriana Graya pod vplyvom lorda Henryho Wottona, dekadenta z privilegovanej časti spoločnosti. Wilde „faustovským“ spôsobom necháva svojho protagonistu obetovať vlastnú dušu za večnú krásu, čo má za následok, že miesto neho starne jeho portrét namaľovaný maliarom Basilom Hallwardom, ktorý bol Dorianom fascinovaný.

Autor týmto svojím počinom prevracia tradičné mimézis, keďže skutočnosť v tomto texte napodobňuje umenie miesto toho, aby umenie napodobňovalo skutočnosť. Portrét Doriana Graya mám teda zafixovaný ako dielo s veľmi zvláštnou atmosférou, nesúce v sebe prvky hororu, vyznačujúce sa veľkou symbolickosťou a alegorickosťou, kde sa nám popri hlavnej téme dostávajú do popredia i rôzne parciálne javy, ako napr. téma boja dobra proti zlu, morálky a etiky, identity, (homo)sexuality či téma umenia a jeho zmyslu, resp. (ne)užitočnosti.

Okrem Wildeovho kontroverzného románu však odporúčam prečítať si aj jeho divadelné hry, napríklad: Vejár Lady Windermajerovej (Lady Windermere′s Fan, 1892), Bezvýznamná žena (A Women of No Importance, 1893), Ideálny manžel (An Ideal Husband, 1895) a iné, v ktorých autor satirizuje správanie viktoriánskej elity, no vďaka ich myšlienkovej sile možno tieto diela pokojne označiť termínom nadčasové. Takými sú i Wildeove symbolikou presiaknuté rozprávky, známe pod súborným názvom Šťastný princ a iné príbehy (The Happy Prince and Other Tales, 1888), krásnym spôsobom zobrazujúce témy lásky, priateľstva, súcitu, obety, ale tiež falošnosti či sebeckosti. Napriek tomu, že hovoríme o rozprávke, príbehy Oscara Wildea nie vždy vyústia do klasického šťastného konca. Avšak, niekto to raz pekne pomenoval, že hoci viaceré jeho postavy končia tragicky a smrťou, autorov odkaz je stále krásny a šťastný je v závere náš pocit, nie príbeh.

Samuel Beckett (1906 – 1989) patrí k najznámejším predstaviteľom absurdnej drámy, ktorý okrem niekoľkých divadelných hier napísal aj viacero krátkych próz, románov, esejí a recenzií. Z Beckettovej pestrej tvorby je notoricky známa najmä hra Čakanie na Godota (Waiting for Godot, 1952), patriaca podľa mňa medzi tie knižky, ktoré je lepšie raz si prečítať, než o nich sto razy počuť, pretože práve počas čítania vedieme akýsi tichý vnútorný dialóg, kladieme si otázky, na ktoré sa spätne snažíme nájsť vlastné odpovede. Text tak núti čitateľa uvažovať a ešte dlho v ňom doznieva.

Estragon: Poďme preč.
Vladimír: Nemôžeme.
Estragon: Prečo?
Vladimír: Čakáme na Godota.
(Beckett, 2002, s. 16)

Uvedená časť je typickou ukážkou konverzácie medzi hlavnými postavami (tulákmi ocitajúcimi sa na vidieckej ceste so stromom a kameňom), s ktorou sa v hre stretávame niekoľkokrát, pričom čakanie by sme mohli považovať za jej ústredný motív. Vladimír (Didi) a Estragon (Gogo) však čakajú na niekoho, kto neprichádza. Ako sa dozvedáme, ten niekto sa nazýva Godot, o ktorom nič viac nevieme. Nevieme tiež, ako dlho postavy čakajú na Godota a ako dlho naňho čakať ešte budú. Čas je teda v celej hre veľmi relatívny a v podstate sa stráca jeho význam: „Kedy! Odkedy! Jedného dňa, nestačí vám to, jedného dňa, takého, ako všetky ostatné, onemel, jedného dňa som oslepol, jedného dňa ohluchnem, jedného dňa sme sa narodili, jedného dňa umrieme, je to ten istý deň, ten istý okamih, nestačí vám to?“ (Beckett, 2002, s. 105).

V hre pôsobí všetko veľmi neisto a snovo, postavy opakovane zabúdajú na predošlé udalosti, na to, čo bolo včera, nepamätajú si ľudí, nevnímajú čas. Didiho a Gogovo konanie sa, rovnako ako celá ich komunikácia, stáva bezúčelným, pôsobí nezmyselne, bezvýznamne, často až absurdne. Aký je potom zmysel ich existencie? A aký je zmysel existencie ako takej? Kto je to Godot a čo v diele reprezentuje?

Z množstva hier, ktoré Beckett napísal, dám do pozornosti ešte jednu – Konanie bez slov (Act without words, 1956), kde je postava hneď v úvode „vhodená“ na javisko, čo obrazne znázorňuje to, ako je človek „vhodený“ do života, neznámeho sveta, bez opýtania – či chce, alebo nechce byť jeho súčasťou. Beckett predostiera možný obraz života ako, miestami, individuálneho utrpenia, série niekoľkých sklamaní, ktoré postava zažíva. Miesto deja – púšť – ponímam ako symbol odkázanosti človeka na samého seba, pričom cieľom jeho snaženia je dostať sa k vode, no bez úspechu. Možnosti, ako sa k tomuto cieľu dostať, predstavujú v hre rôzne predmety – strom, nožnice, kocky a lano – pozornosť na ne púta neznámy piskot. V konečnom dôsledku celý obraz vyznieva ako pokus o dosiahnutie niečoho, čo človeku (aj napriek vynaloženému úsiliu) nie je súdené. Opäť sa nám preto ponúka možnosť uvažovať nad rôznymi otázkami: Aké vonkajšie sily zasahujú, riadia, ľudský život? … Náhoda? Boh? Osud? … Ako sa dostať k cieľu, ktorý sa nám niekedy nedarí dosiahnuť? Aké úsilie treba vynaložiť na jeho dosiahnutie? A aký to má všetko zmysel, keď nakoniec aj tak príde smrť? A čo príde po nej?


Použité zdroje:

  • https://sk.wikipedia.org/wiki/Ulysses_(rom%C3%A1n)
  • HILSKÝ, M. 1995. Modernisté. Praha: Torst, 1995. 269 s. ISBN 80-85639-40-8.
  • BECKETT, S. 2002. Čakanie na Godota. Banská Bystrica: Drewo a srd, 2002. 117 s. ISBN 80-88965-41-1.
  • [1] https://sk.wikipedia.org/wiki/Ulysses_(rom%C3%A1n)

Autor: Natália Mitková
Zdroj obrázkov: Vinlit
Páčil sa vám článok? Podporte ho zdieľaním na sociálnych sieťach: