Jazykové fastfoody / TVORÍME

Pohli sme sa. Pohodlne som sa usadila a zapozerala sa na dnešné javisko. Oproti mne pri okne mladý chalanisko, vedľa staršia pani s obrovskými okuliarmi, pri nej žena v produktívnom veku, oproti sympatický pán v klobúku a vedľa neho modelka v rozkošných kvietkovaných šatách. Všetci sme sa navzájom pošteklili pohľadmi a zistili, s kým budeme mať tú česť dnes cestovať.

Mňam alebo grc. Asi tak by sa dali popísať emócie z fastfoodov. A tak nejako podobne som to cítila aj z rečí spolucestujúcich, z rečí nás všetkých, ktorí sme sa ocitli v ten deň, v tú hodinu, minútu, v okamihu nášho života v tom jednom kupé s modrými sedačkami označenými číslami 30, 31, 32, 33, 34 a 35 v rýchliku z Košíc do Bratislavy.

Tridsaťjednotka nad mojou hlavou svietila ako svätožiara a pútala na seba pozornosť, pretože vedľa nej si hoveli dva hnusné vulgarizmy a desaťciferný rad tváriaci sa ako skutočné telefónne číslo. Okno sa s upratovačkou zrejme dlhý čas nekamarátilo, závesy nepoznali svoju predošlú farbu, na zemi sa prechádzali omrvinky z keksov, kučeravé vlasy, mŕtvy hmyz a iné nechutnosti. Klíma bola pustená na plný plyn, všivavé sedačky boli nasiaknuté dažďom, vodou, džúsom, potom, močom, hnusom a ešte raz hnusom. Sedeli na nich doteraz ľudia všetkých vekových kategórií, všetkých pohlaví, všetkých národností, všetkých povolaní. A teraz tu sedíme my. A hľadíme na vzďaľujúce sa Kraľovany.

„Panebože, panebože, už som si myslela, že to ani nestihnem,“ zalamovala staršia pani z tridsaťtrojky rukami. „Tieto podchody a nadchody mi dávajú zabrať. Viete, bolia ma kolená, už nemám dvadsať, viete, to už nevybehnem po nich ako keď ma kedysi mládenci naháňali,“ zachichotala sa a pokračovala vo svojom monológu: „To z toho Kubína sa dostať do Prievidze, to vám je úmorná cesta!“ povedala a chytila si tvár do dlaní: ,,To ešte musím kdesi v Leopoldove vystúpiť a odtiaľ ísť na vlak. Šesť hodín idem cestovať, viete, však to je strašné.“ Všetci sme na ňu skormútene pozerali a mysleli si svoje. „Nože mi, mladík, pozri, či mi to ozaj ide z Leopoldova dačo, nieže sa s vami do Bratislavy odveziem, či kde to má konečnú,“ zachichotala sa. „Voľačo mi tam pogúgluj, teraz to je už jednoduché všetko, viete, zoberiete mobil a všetko tam nájdete. Kdeže sme to my také vymoženosti kedysi mali,“ prízvukovala dostatočne nahlas.

Chalan jej poctivo nadiktoval časové údaje a my ostatní sme len sledovali jej javiskový výstup. „A to čo tu mám také mokré?“ poskočila zo sedačky a zbadala, že sa jej na ňu vylialo trochu džúsu. Mladá pani z tridsaťpäťky vytiahla pohotovo dve vreckovky a pomohla jej utrieť sedadlo. „To je strašné toto, ja že už som moč neudržala. A však zas taká stará ešte nie som, síce nemám dvadsať ako vy, viete,“ ukázala na nás, mladých, „ale ešte sa cítim. Veru ešte by som aj nejakého priateľa brala,“ opäť sa zachichotala.

„Viete, ja som desať rokov rozvedená, ten môj začal piť, a to vám je strašné, milí moji, to sa nedalo zvládať. To len pivo videl a krčmu a kamarátov a posteľ, tak ja som si povedala, že ja tak nechcem žiť, tak teraz mi dobre je. Si chodím po Slovensku, cestujem, však zadarmo mám, viete, však tú kartičku vlastním, že som dôchodkyňa, a tak sa veziem a po kúpeľoch chodím, tam pospoznávam ľudí. No fajne mi je,“ zakončila pohýnajúc sa zo Žiliny a všetkých si nás poobzerala, či počúvame.

A my sme veruže všetky tie jej jazykové fastfoody počúvali ako ovečky. To bola žena! Takú nám Pánbožko dlho hľadal ako spolucestujúcu.

„A čože idete do tej Prievidze obzerať?“ zmenila jej monológ na dialóg pani z tridsaťpäťky. „Idem na víkend k vnučke, to ti je šikovné dievčatko, viete, ono má v hlave i v rukách, aj dobrého muža má, aj dobrú prácu. Iba ju chváliť môžem. Ale viete, ťažko to v dnešnej dobe je, v minulosti sa lepšie žilo, lepšie podmienky na život sme mali, ale títo mladí, ach, ja ich ľutujem, veľmi,“ kým teta drístala, my sme sa pohli z Púchova.

„Počúvajte, milí moji, môžem si tu nechať veci? Postrážite mi ich? Len na toaletu si odbehnem,“ odvetila, my sme prikývli a len sekundičku bola za dverami a už mladá pani z tridsaťpäťky spustila rozhorčene: „To sa nedá počúvať ako drísta,“ pán v klobúku z tridsaťštvorky na to: „Mať takú ženu, tak to i ja pijem,“ chalanisko z tridsiatky: „To radšej sa ani ženiť nechcem, ak mám dostať takú ženu“, modelka z tridsaťdvojky: „Tej pani sa ale hubka nezatvorí,“ a môj hlas z tridsaťjednotky: „Je to riadna rapotačka.“ Pohli sme sa vtedy z Trenčína.

Fastfood sem, fastfood tam, samé floskuly, kilojouly, prázdne slová, kalórie, parazitné slová, hnus.

Keď sa pani z tridsaťtrojky vrátila, zistila, že má ešte susede Gabike zavolať, tak nastala hodina (!) telefonovania. Medzitým si chalanisko dal na uši slúchadlá, slečna ťukala usedavo do mobilu, pán si vytiahol krížovku, ktorú lúštil náplňou z pera, a pani pri dverách si vytiahla Nový čas pre ženy a začítala sa do článku o tom, ktorý mejkap je vhodný na akú tvár. Vyšli sme z Nového Mesta nad Váhom.

Ja som si vytiahla z kabelky knihu. Všimla som si, ako chce pán v klobúku jedným očkom načrieť na obálku. Bezúspešne. Riadky som dychtivo žrala, kilometre ubiehali, tetka trkotala do mobilu. Vystúpila som v Leopoldove a prestúpila do druhého vlaku. Mesto pod viničným vrchom, už nech som v tvojom objatí!

„Písať znamená mlčať. Nehovoriť. A to je zo všetkého najťažšie.“ Iba to povedal. A to stačilo. Spisovateľ sa mi dostal pod kožu. Jeho slová aj tak boli to najlepšie, čo som za posledné dve hodiny počula. A to nemusel ani ceknúť.


Autor:  Daniela Lysá
Zdroj obrázkov: Vinlit
Páčil sa vám článok? Podporte ho zdieľaním na sociálnych sieťach: