Jediný príbeh – Julian Barnes

Jediný príbeh – Julian Barnes

Jediný príbeh – Julian Barnes, Artforum 2018

Je naozaj každá láska úplne iná? A sú vôbec vzťahy jedného človeka porovnateľné? Jeden z najznámejších britských autorov si položil túto otázku a prišiel na jej odpoveď: aj napriek tomu, že každý z nás zažije mnoho lások a každá z nich je iná a nenahraditeľná, stále existuje iba tá jedna, tá najvýznamnejšia. Ten jediný príbeh, ktorý je potrebné vyrozprávať.

„Chceli by ste radšej viac ľúbiť a viac aj trpieť, alebo menej ľúbiť a o to menej trpieť? Podľa mňa je toto jediná skutočná dilema. Možno budete, oprávnene, namietať, že to nie je dilema, lebo nemáme na výber. Keby sme si mohli vybrať, potom by to bola skutočná dilema. No nemôžeme, čiže nie je. Veď kto vie ovládať mieru svojej lásky? Ak ju ovládame, potom nejde o lásku. Neviem, ako sa dá niečo také nazvať, ale láska to nie je.“ (s. 13)

Vo svojom najnovšom románe s názvom Jediný príbeh sa Barnes venuje otázke lásky. Konkrétne teda opisuje prvú lásku hlavného hrdinu, mladého chlapca Paula, ktorý sa chystá na vysokú školu. Ešte predtým sa však zoznámi s istou ženou. O dosť staršou ženou. Vydatou matkou dvoch dcér. Povedzme, že o ich známosti sa v malom britskom mestečku bude šepkať takmer všade.

Kniha je rozdelená na tri časti, ktoré sú navyše aj označené tromi ilustráciami srdca. Každé srdce má však inú podobu, čo má, samozrejme, význam. O tento ilustrátorský skvost, rovnako ako aj o obálku, sa postaral talentovaný Emil Drličiak.

Julian Barnes sa teda rozhodol napísať knihu o láske a čo je ešte dôležitejšie, o prvej láske. O prvej láske mladého človeka, ktorý tomuto citu podľahne a nechá sa ním opantať natoľko, že svet začne vnímať úplne inak ako doteraz. Príbeh je prepletený s množstvom úvah, ktoré sú často sformulované tak krásne, že je naozaj pokušenie nepodčiarknuť si isté pasáže.
Z môjho uhla pohľadu sa autor skôr zaskvel vo forme písania ako v stavaní príbehu. Chcem tým povedať, že vďaka kvalitnému prekladu Barbary Sigmundovej si aj v slovenskom texte Barnesove vety ponechali svoje čaro a hĺbku, ktoré v čitateľovi silno zarezonujú.

„Prvá láska vám zmení život navždy. Dnes to viem s istotou. Možno neprekoná nasledujúce lásky, no každá ďalšia láska bude ňou ovplyvnená. Môže poslúžiť ako vzor alebo ako odstrašujúci príklad. Môže zatieniť nasledujúce lásky alebo môžu ony vďaka nej byť ľahšie a lepšie. No niekedy prvá láska popáli srdce tak, že ktokoľvek sa ho v budúcnosti vydá hľadať, nájde len jazvy.“ (s. 75)

Pravdepodobne je to kniha s najkrajším úvodom, aký som kedy čítala. No čo sa týka príbehu, čakala som niečo viac. Nemôžem povedať, že sa tam nič nedialo. No dvaja striedajúci sa rozprávači, prvej a druhej osoby, si akoby len spomínali na útržky z mladosti a toho, čo sa stalo. Niektoré scény sú dokonca zbytočné, sú akousi doložkou, ktoré majú prispieť k presvedčivosti, ale v kontinuite príbehu nezohrávajú takmer žiadnu úlohu.

Román opisuje prvú a pravdepodobne poslednú veľkú lásku Paula, ktorá sa po čase premení na neidentifikovateľné fluidum, ktorému protagonista podľahne. Odrazu sa silný a emotívny pocit pretvorí na niečo, čo pretvára jeho. A zamilovanosť a naivita sa vyparia. Každá časť knihy opisuje iný stav, resp. iné vývinové obdobie lásky, aj keď, pravda, nie je možné takýto vývin aplikovať na každý jeden vzťah, skôr na menšinu či ojedinelé prípady.

„Mne sa však vtedy, pri mojom vyhranenom vnímaní sveta, zdalo, že láska nemá s pragmatickým uvažovaním nič spoločné. Ba práve naopak, pokladal som ju za protipól pragmatickosti. A to, že vôbec neberie ohľad na banálne okolnosti, som považoval za súčasť jej krásy. Podľa mňa bolo pre lásku prirodzené, že spôsobuje ťažkosti a prináša pohromy. A ak to tak nebolo, nepovažoval som to za lásku.“ (s. 77)

Forma textu je pútavá. Barnes hovorí o najzložitejšej veci na svete s ľahkosťou. Jeho vety čitateľa neunavujú, práve naopak, akoby sa čítali samy. Z textu priam sálajú krásne a hlboké úvahy či myšlienky, ktoré vnútorný svet čitateľa obohacujú a ponúkajú mu nový nadhľad. Podľa môjho názoru aj napriek tomu, že v konečnom dôsledku musím uznať, že ide o dojemný a nie klišé príbeh lásky, dej je strnulejší a chladnejší ako rozcitlivené vety. K postavám som si nenašla vzťah. Paula som mala celkom rada, ale jeho druhú polovičku ani nie, bola mi úplne ukradnutá a vôbec som s hrdinami počas ich cesty netrpela. Bolo mi v podstate jedno, čo sa s nimi stane a ako sa to skončí. No bavilo ma čítať ten text, tú hru slov, ktorá ma však nedokázala prinútiť plakať či aspoň sa rozcitlivieť. A to mi bolo veľmi ľúto, keďže na knihu som sa veľmi tešila a už od prvých riadkov som sa nazdávala, že nejde o len taký obyčajný román.

„Pretože ak raz niečo zažijete, zostane to vo vás.“ (s. 175)

Aj napriek tomu, že som si postavy až tak neobľúbila, dej bol chladný a pociťovala som miernu ľahostajnosť s blížiacim sa koncom, bol to pre mňa veľmi príjemný čitateľský zážitok. Knižka, tie prekrásne vety, po ktorých mi naskakovala husia koža, jednoducho stála za to. Veľmi oceňujem autorov štýl a jeho múdre a optimistické myšlienky. O láske rozpráva s rozčarovaním a o živote s dobrým úmyslom v očiach. Aj napriek tomu, že príbeh nie je vôbec veselý, dokázal ma presvedčiť o dobrote ľudských citov. Zároveň autor hovorí o Britoch ako o národe stratenej generácie, ktorá hľadá zmysel života, o živote samotnom a takisto možných útekoch od reality.

V dnešnej dobe sa rieši mnoho tém – od politiky cez ekológiu až po nové poznatky o vesmíre. Sme takí zahltení informáciami, že sa zabúdame zamýšľať nad večnými a najdôležitejšími témami, nad láskou a vzťahmi. Veď práve osobný život, osobná láska a vzťahy sú pôdou pre všetko ostatné. Som rada, že toto dielko sa k večnej láske opäť vracia a zamýšľa sa nad ňou do hĺbky a s citom.


Autor: Ema Šašalová
Zdroj obrázkov: Vinlit
  • Vydavateľstvo Artforum
Páčil sa vám článok? Podporte ho zdieľaním na sociálnych sieťach: