John Irving

John Irving

Americký spisovateľ John Irving, narodený v Exeteri, štát New Hampshire, patrí medzi celosvetovo uznávaných autorov. Jeho prvou knihou bol román Ako oslobodiť medvede, ktorú napísal vo veku 26 rokov.

V roku 1978 dosiahol Irving globálneho úspechu vďaka svojmu zrejme najslávnejšiemu románu Svet podľa Garpa, opisujúcemu tragikomický osud spisovateľa T. S. Garpa. Tento román bol zároveň aj sfilmovaný. Hlavnú úlohu si vo filme zahral nebohý herec Robin Williams.

Knihy, ktoré nasledovali, boli bestsellermi – Hotel New Hampshire, Zásady muštárne či Modlitba za Owena Meanyho, pričom prvé dva zmienené romány boli takisto sfilmované. V Hoteli si zahrala Jodie Foster a Rob Lowe v úlohách súrodencov Berryových. Čo sa týka Zásad muštárne, kde sa v hlavných úlohách predstavili Michael Caine a Tobey Maguire, film získal Cenu akadémie za Najlepší scenár.

Jeho zatiaľ posledná vydaná kniha Avenue of Mysteries vyšla v roku 2015 a autor momentálne pracuje na novom románe pod názvom Darkness As a Bride.

John Irving študoval na univerzitách v New Hampshire, Iowe, vo Viedni a v Pittsburgu. Neskôr aj vyučoval, a to konkrétne na Windham College, Mount Holyoke a už spomínanej Univerzite v Iowe.

Počas štúdia na Phillips Exeter Academy sa aktívne venoval wrestlingu, ktorý sa objavuje aj v niekoľkých jeho románoch.

Prvýkrát sa oženil v roku 1964 so Shylou Leary, s ktorou mal dve deti – Colina a Brendana. Neskôr sa rozviedli a v roku 1987 si John vzal Janet Turnbull, s ktorou má syna Everetta. Janet je zároveň jeho agentkou.

John Irving je asi jediný súčasný autor, ktorého knihy aktívne čítam. Výnimkou sú len občasné biografie či nové diely série Millenium, no ich čítanie pre mňa nie je viazané na osoby ich autorov, ale na diela samotné. Pri Irvingovi však v mojom prípade platí zásada, že nevie napísať zlú knihu. Ešte som od neho nečítala nič, čo by ma sklamalo či nenadchlo.

Irvingove romány sú dynamické a svieže, len tak ľahko neomrzia. Považujem ich za podstatnú súčasť svetovej literatúry a pevne verím, že po jeho knihách siahne čo najväčšie množstvo ľudí. Témy kníh sú rôznorodé, každý si v nich nájde to svoje, čo ho zaujme.

Každý jeho príbeh je jedinečný, sú v ňom vyčlenené zaujímavé a nezvyčajné postavy s väčšinou tragikomickými životnými osudmi. Čo na autorovi obdivujem je to, že z jeho diel nikdy nie je cítiť, že by sa nasilu snažil provokovať alebo robiť sa výnimočným. Všetko to zapadá do jeho autorského štýlu a spôsobu, ako ku svojej tvorbe pristupuje. Nesnaží sa byť originálny, skôr mi príde, že chce len priblížiť tragické i úsmevné osudy bežných i nezvyčajných ľudí.

O jeho štýle sa dá ďalej povedať, že aj napriek tomu, že je každá kniha niečím odlišná a nová, celú jeho tvorbu spája unikátny štýl písania a takisto aj zopár motívov, ktoré sa objavujú vo viacerých dielach (medvede, Viedeň, prostitútky, spisovatelia…). Takže vás vždy niečo prekvapí a zároveň si môžete byť istý, že sa v knihe zachováva autorov osobitý spôsob písania. Osobne obdivujem aj autorovu schopnosť čiastočne vkladať do svojich diel samého seba a svoje životné skúsenosti (dobré aj zlé) a zároveň vymýšľať úplne nové veci a celé to kombinovať.

Už som písala dve recenzie na jeho knihy, konkrétne na Hotel New HampshireV jedné osobě. Myslím, že v oboch som sa zmienila o aspekte, ktorý je pre Irvinga typický a charakterizuje jeho tvorbu. Týmto aspektom je vzájomné popreplietanie nezvyčajností nášho sveta, zvláštnych a mnohokrát tragických, ktoré však autor rozoberá takým spôsobom, že nikdy nepôsobia príliš katastroficky. Z každého jedného románu, ktorý som od neho prečítala, som mala pocit, akoby sa ku mne prihováral s upokojujúcimi slovami: „Aj takéto veci sa vo svete dejú. Bez nich by svet nebol o ničom. Všetko je tak, ako má byť.“

Toto mi potvrdzuje aj samotný fakt, ako som sa k jeho tvorbe vlastne dostala. Poznala som niekoho, kto mal veľmi smutný osud a v istom ohľade nebol z jeho situácie žiadny možný únik. No trochu úľavy sa danej osobe podarilo nájsť v osude postáv jednej z Irvingových kníh, ktoré mali takmer totožný problém. A nakoniec sa celá situácia akosi vyriešila sama. Literatúra má rozhodne silný vplyv na ľudí, najmä ak sa cítia osamelí vo svojom trápení, a potom zrazu objavia literárnu postavu, ktorá čelí rovnakej situácii.

A čo sa týka mňa, takisto vo mne mnoho situácií v jeho tvorbe vyvolalo istú úľavu. Nad mnohými vecami som sa zamyslela, s jeho postavami som zažila radosť i smútok, a tak to má podľa mňa byť – skutočný umelec vo vás dokáže vyvolať také emócie, že o tom budete chcieť napísať, a aspoň takýmto spôsobom sa mu zavďačiť za jeho životné dielo. Myslím si totiž, že platí zásada – ak umelec dokáže svojím dielom ovplyvniť čo i len jedného človeka, potom to rozhodne stálo za to.


Autor: Sofia Prétorová
Zdroj obrázkov: commons.wikimedia.org
Páčil sa vám článok? Podporte ho zdieľaním na sociálnych sieťach: