Jorge Luis Borges

Jorge Luis Borges

V rôznych médiách sa donekonečna objavujú články s rebríčkami významných alebo zásadných kníh 20. storočia a pozoruhodne často tam chýba jedno meno – Jorge Luis Borges. Je to celkom prekvapujúce, pretože čo sa týka literárneho vplyvu, našli by sme len zopár mien s takým ohromným dosahom, ako malo dielo tohto argentínskeho spisovateľa. Napísať stručný profil autora, ako bol Borges, nie je vôbec jednoduché, pretože sa nedá úplne stanoviť kľúč na štruktúru článku. Tak ako sú jeho poviedky čiastočne esejami a jeho eseje zároveň umeleckou výpoveďou, tak sa bude v nasledujúcich riadkoch voľne prelínať chronologický pohľad s tematickým. Odvolávať sa budem predovšetkým na vydania jeho diel v slovenskom a českom jazyku – v zátvorke bude uvedené vydavateľstvo a rok vydania v češtine alebo slovenčine –, dostupná je v nich značná časť Borgesovho diela, od próz cez poéziu až po eseje. V závere článku uvediem aj vplyvy do iných oblastí umenia, predovšetkým výtvarného.

Celé meno argentínskeho autora bolo Jorge Francisco Isidoro Luis Borges Acevedo a prežil značne dlhý život v rozmedzí rokov 1899 až 1986. Mnohé desaťročia pritom prežil ako slepý, zrak stratil ešte pred 60. rokom života. Borges sa ale nevzdal tvorby, početné texty vytvoril práve v tom období. Mal aj priateľov, ktorí mu chodili pravidelne predčítať knihy, medzi jeho stálych predčítačov patril napríklad aj Alberto Manguel, ktorý o tom bližšie píše vo svojich knihách. V prvých desaťročiach 20. storočia strávil časť mladosti v Európe a zoznamoval sa s rôznorodými literatúrami: európskymi, arabskými, ázijskými. Je neobyčajné, aké tradície dokázal zakomponovať postupne do svojho diela: kanonické diela vzdelanosti, mytológie, ľudové príbehy, rozprávky (napr. Tisíc a jedna noc), detektívne a špekulatívne príbehy, dokonca horor. Myšlienkovo neváhal kombinovať uvedené žánre s filozofiou, teológiou, úvahami o povahe sveta. Hoci sa vo svojich prózach takmer vôbec nevenoval politike, netreba zabúdať, že žil v totalitnom režime Juana Peróna a Borgesov postoj bol protiperónovský, protifašistický aj protikomunistický. Bol zástancom prelínania kultúr, vzájomného obohacovania a ovplyvňovania a vedel, že tento prístup sa dá realizovať iba v slobodnom svete.

Borges bol človek plný paradoxov: ako slepý sa stal riaditeľom národnej knižnice, medzinárodný úspech dosiahol vstupom do šiestej desaťročnice svojho života, keď v roku 1961 získal cenu Formentor za knihu Fikcie. V tom istom roku rovnakú cenu získal Samuel Beckett. Písal celý život bez ohľadu na okolnosti, viaceré knihy pritom vytvoril ako spoluautor a používal aj pseudonym. Niekedy sa mu pripisuje aj vynález hypertextu, dávno pred internetom, osobitne kvôli poviedke Babylonská knižnica. Rád literárne experimentoval, ako mnohí autori aj Borges vo svojich začiatkoch písal surrealistické básne, nadväzoval na európsku avantgardu a bol aktívnou súčasťou bohatého literárneho života v Buenos Aires. V preklade sa môžeme s výberom z jeho poézie zoznámiť napríklad v knihe Ten druhý ten istý (Dilema 2000). Podobne ako próza a eseje, aj pre poéziu je typické, že je písaná pomerne jednoduchým jazykom, ale skladá sa z mnohých významových vrstiev a ich objavovanie je čistá radosť z literatúry.

Stal sa profesorom anglickej a americkej literatúry a chodieval ako lektor na kurzy kreatívneho písania napríklad do USA. Hoci bol nominovaný na Nobelovu cenu za literatúru, nikdy ju nezískal a sú náznaky, že to znášal pomerne ťažko. Napriek tomu mu nikdy neváhali vzdať úctu mnohí významní spisovatelia a nájsť všetky odkazy na jeho dielo hádam ani nie je možné, sú ich tisíce. Zomrel v Ženeve, kde je aj pochovaný. Borgesovo dielo je aktuálne čoraz viac aj v dnešnej dobe, pre ktorú sa stali typické meniace sa kultúrne identity, mnohonásobné vzájomné globálne ovplyvňovanie a s tým spojené znejasňovanie významov. Borges používal často metaforu labyrintu a práve labyrint je pre zaujímavosť najlepším prirovnaním stavu postmodernej spoločnosti aj pre Zygmunta Baumana (považovaného za azda najvýznamnejšieho sociológa postmodernity). Inšpirácie pre humanitných vedcov prichádzajú z rôznych, neraz nezvyčajných strán.

Venujme sa teraz konkrétnym knihám, respektíve témam, ktoré v nich nájdeme. Borges mal vo veľkej obľube detektívky, fantastiku a rôzne myšlienkové hry. Rád skúmal, ako sa dajú zdanlivo nemenné pravidlá žánrov meniť (a detektívne romány majú pomerne prísne pravidlá). Výsledok tohto snaženia bola kniha Šest problémů pro dona Isidra Parodiho (Odeon 1968, Argo 2015) napísaná spolu s Borgesovým priateľom, ďalším významným argentínskym spisovateľom Adolfom Bioy Casaresom. Zvolili si k tomu pseudonym H. Bustos Domecq. Za detektívom v domácom väzení tu prichádzajú rôzne postavy, aby riešili svoje zvláštne situácie. V knihe zároveň nájdeme aj fiktívny životopis Domecqa a tiež úvod rovnako fiktívneho akademického autora.

V roku 1957 vyšla pozoruhodná kniha s názvom Fantastická zoológia, ilustrovaná Margaritou Guerrerovou (Argo 2013). Nájdeme tu abecedne zoradené rôzne bájne bytosti, monštrá, legendárne tvory a tiež zvieratá, ktoré vymysleli E. A. Poe, Franz Kafka a C. S. Lewis. Aj po vizuálnej stránke ide o veľmi peknú knihu a v tejto súvislosti je potrebné povedať, že celá edícia českého vydavateľstva Argo venovaná Borgesovi má naozaj pútavé grafické spracovanie a vynikajúca grafická práca bola odvedená aj pri poslednom a úplne novom preklade knihy Fikcie do slovenčiny (Artforum 2018).

Pre množstvo Borgesových textov je typické, že majú podobu akýchsi encyklopédií alebo slovníkov. Napríklad Předmluvy s předmluvou předmluv. Devět dantovských esejí. Osobní knihovna (Argo 2012) tvorí zoznam predhovorov k desiatkam kníh, zároveň tu nájdeme eseje o Dante Alighierim a zoznam predhovorov ku knihám z vlastnej osobnej knižnice. Ich čítanie ukazuje človeka s neuveriteľne silným vzťahom ku knihám, k literatúre ako svetovému dedičstvu a láske k slovám a myšlienkam za nimi. Ďalšiu podobu encyklopédie majú aj Obecné dějiny hanebnosti (in: Nesmrtelnost, Hynek 1999), v ktorých sa dočítame o vrahoch, gangoch v New Yorku, pirátoch a iných zločincoch a ich osudoch spracovaných špecifickou borgesovskou poetikou.

Kto by chcel hlbšie pochopiť zmysel Borgesovej tvorby, nemal by minúť ani jeho eseje. V knihe Borges ústne (Kalligram 2005) sa popri rôznych témach (večnosť, povaha času, peklo, pamäť a ďalšie) venuje podrobne práve aj knihám a ich zmyslu pre človeka. Borges fascinuje aj tým, ako stručne a presne dokázal pracovať s jazykom a ako úsporne vedel vyjadriť zásadné myšlienky. Ak sa už viac venujeme vzťahom ku knihám, oplatí sa uviesť nasledujúcu citáciu: „Venoval som takmer celý život literatúre a myslím si, že čítanie je formou šťastia. Druhým, menším šťastím je umelecká tvorba, lebo to, čo voláme tvorbou: je zmesou zabúdania a spomínania na to, čo sme čítali“ (Borges ústne, s. 208). Cudzí mu nebol ani humor a s viacerými vtipnými komentármi sa stretneme v útlej knihe dvoch rozhovorov Zrcadla jsou zvláštní věc (Votobia 1996).

Rozsiahly výber z Borgesovej tvorby priniesli do nášho priestoru dve knihy: Nesmrtelnost (Hynek 1999) a Rozhovory mŕtvych (Slovart 2000). Nájdeme v nich desiatky poviedok zo zbierok Fikcie, Alef, Tvorca, Brodiho správa a iných. Medzi najznámejšie poviedky patria Babylonská knižnica; Pierre Menard, autor Quijota; Funes, muž so zázračnou pamäťou; Tajný zázrak; Tri verzie Judáša; Asteriónov dom; Alef; Kniha z piesku.

Čo by sme v toľkých rôznorodých textoch mohli identifikovať ako hlavné témy? Zásadnou sa javí neschopnosť človeka pochopiť realitu. Nikdy sa neprestáva snažiť a výsledkom tohto snaženia je okrem nekonečného zúfalstva aj racionalita premietnutá do rôznych katalógov, máp, úsilia usporiadať svet do kategórií a zrozumiteľných pojmov. Nič z toho však nepomôže, pretože pre Borgesa je svet chaotické miesto, čas aj priestor sú relatívne a za slovami sa nachádzajú nekonečné reťazce významov. Borges ale svoj pohľad nikomu nevnucuje, vníma ho ako ďalšiu možnú špekuláciu. Často sa tiež objavuje téma identity autora, osobitne hispanoamerickej identity. Oproti tomu sa v poviedkach nevyskytuje takmer žiadna psychológia postáv a už vôbec nie láska a vzťahové problémy. Týmto témam nie je venovaný žiaden priestor.

Ako už bolo spomínané, Borgesova tvorba priamo aj nepriamo ovplyvnila nespočetné množstvo autorov. Ozvenu jeho diela môžeme nájsť aj v slovenskej literatúre, napr. v tvorbe Dušana Mitanu, Petra Krištúfka, Pavla Rankova a ďalších.

Pri čítaní Borgesových textov si uvedomíme ešte jednu vec. Vyskytujú sa v nich často rôzne zaujímavé architektonické štruktúry, ktoré priamo vyzývajú na výtvarné spracovanie: knižnice, labyrinty, zvláštne mestá, mapy, nezvyčajné geografické útvary, tajné priestory, zrkadlá. Neváhajte a nájdite si na internete výtvarníkov ako Jorge Mendez Blake a jeho All the Borges Books: zhromaždil všetky knihy Borgesa z manhattanských knižníc na jedno miesto. Všimli by si čitatelia, že Borgesove knihy zmizli? Alebo Carol Bove a jej Conversations with Jorge Luis Borges. Osobitne blízko k výtvarnému spracovaniu mal maliar a blízky Borgesov priateľ Xul Solar. Jeho výtvarné krajiny sú úchvatné.

Na záver článku by som rád pozval čitateľov objavovať texty Jorge Luis Borgesa. Ich imaginácia nepozná hranice, potešenie z čítania prináša presne ten typ pôžitku, ktorý ostane v pamäti navždy.


Autor: Ján Blažovský
Zdroj obrázkov: autor
Páčil sa vám článok? Podporte ho zdieľaním na sociálnych sieťach: