K medzitextovému nadväzovaniu Jána Uličianskeho

Ján Uličiansky

Základy novodobej literatúry pre deti boli položené začiatkom šesťdesiatych rokov dvadsiateho storočia. Smerovanie novej generácie autorov v umeleckej literatúre pre detského čitateľa udal svojím manifestom „Bude reč o detskej literatúre“ Ľubomír Feldek už v roku 1958 v periodiku Mladá tvorba. Snahy Ľubomíra Feldeka postupne podporili aj ďalší autori (Miroslav Válek, Klára Jarunková, Jaroslava Blažková, Vincent Šikula a iní), ktorí svojou tvorbou popierali doposiaľ akosi zaužívané tvrdenie, že pre deti je to, čo je primitívne. Na zakladateľov literatúry tzv. detského aspektu nadviazala v osemdesiatych a deväťdesiatych rokoch ďalšia skupina autorov – Štefan Moravčík, Daniel Hevier, Dušan Dušek či Ján Uličiansky, ktorý publikáciou knihy Adelka Zvončeková v roku 1981 začal podstatne ovplyvňovať vývin slovenskej modernej autorskej rozprávky. Jeho tvorba ma upútala najmä zaujímavým uplatňovaním rôznych spôsobov medzitextového nadväzovania, ktorým v mnohých dielach vytvára epický príbeh zbavený prvoplánovosti a dáva mu nový rozmer. Prototext, resp. jeho časť, myšlienku alebo postavu, autor sprítomňuje v metatexte zväčša prostredníctvom jedného zo základných princípov medzitextového nadväzovania, alúziou, vlastnosťou ktorej je sprostredkovaný prenos informácie. Medzitextové nadväzovanie tiež zvyšuje štylistickú hodnotu výrazu alebo väčšieho segmentu, má ozvláštňujúci účinok a v štruktúre určitého konkrétneho diela ho zvykneme ponímať ako inovačný zdroj (Žilka, 2011, s. 83). Aplikované segmenty z iných textov slúžia Jánovi Uličianskemu predovšetkým pri tematizácii obrazu doby, pričom tieto segmenty autor v značnej miere deštruuje, rozkladá či parodizuje.

Malá princezná

„Človek je osamelý aj medzi ľuďmi“

Ľubomír Feldek v manifeste „Bude reč o detskej literatúre“ uvádza skúsenosť s jedným jeho známym, ktorý sa vyjadril, že mu v detstve čítali rozprávky Oscara Wildea: „Nerozumel som všetkému, ale tá atmosféra… ešte teraz si na ňu presne viem spomenúť. Bolo to zvláštne a keď dočítali, ostával som tichý dlhú chvíľu“ (Feldek, 1958, s. 4).

Hľadať slová bezprostredne po dočítaní príbehu je zbytočné aj v prípade ďalšieho spisovateľského velikána Antoina de Saint Exupéryho. Na konci jeho útlej knižky o Malom princovi v nejednom z nás určite rezonovalo čosi, slovami, neuchopiteľné. Zvláštne čaro Exupéryho príbehu a jeho posolstvo nám sprítomňuje Ján Uličiansky v knižke Malá princezná. Už samotný názov diela a jeho obsahové členenie signalizuje, že je alúziou, voľnou parafrázou a zároveň aj akýmsi autorským echom Malého princa (Vráblová, 2009, s. 1).

Otázne je, či a v akej miere dokáže detský čitateľ čítanému porozumieť. Hneď ako ho však pohltí atmosféra tohto neobyčajného príbehu, moja otázka sa stáva bezpredmetnou. Malá princezná môže totižto v čitateľovi zanechať ten hlboký, neurčitý „exupéryovský“ pocit, ktorého intenzita síce postupne pomaly vyprchá, avšak spomienka, resp. aspoň jej útržok, určite pretrvá aj s odstupom času. Ľubomír Feldek túto skutočnosť nazýva kritériom intenzity, ktoré stojí vedľa kritéria páčivosti. Ak teda voľne preparafrázujem jeho slová, dobrú knihu musí aj po čase navštíviť aspoň spomienka (Feldek, 1958, s. 4).

Spôsob medzitextového nadväzovania, s akým v Malej princeznej Uličiansky pracuje, umožňuje autorovi rozvíjať mnohé témy. Okrem konfrontácie krehkosti a čistoty sveta detí so svetom dospelých, čelí čitateľ aj autorovým filozofickým úvahám, ktoré sa dotýkajú problematiky predčasného narodenia dieťaťa a témy ľudskej pominuteľnosti: „Prirovnávať život človeka k ceste výťahom nie je nijako originálne, pretože sa to akosi samo ponúka. Jasné, že človek, keď sa narodí, nastúpi na prízemí, a potom už len stúpa, stúpa a stúpa až ho to vytiahne rovno do neba. Samozrejme, iba v tom prípade, keď si to zaslúži. Kto to však dokáže posúdiť?“ (Uličiansky, 2009, s. 76).

V príbehu nám tak vystupujú do popredia dva plány, príbehový a hĺbkový. V pláne príbehovom sa Malá princezná pokúša nájsť svoju mamu a postieľku s nebesami, v pláne hĺbkovom zasa hľadá odpoveď na otázku o podstate sveta, do ktorého deti prichádzajú, a či sa do tohto sveta oplatí narodiť: „Ak by si mala možnosť dopredu spoznať svet, do ktorého sa narodíš, ako sa rozhodneš?“ (tamže, s. 28).

Zmysel princezninho putovania je analogický Exupéryho princovi. Intertextové odkazy na dielo francúzskeho spisovateľa pritom Uličiansky realizuje v rozprávke priamo i nepriamo (Stanislavová a kol., 2010, s. 102). Napríklad hneď v úvode prvej kapitoly sa recipientova pozornosť upriamuje na ilustráciu veľhada kráľovského ako prehĺta slona. Tento obrázok autor videl, keď mal šesť rokov, avšak nie v knihe o pralese ako Exupéry, ale už v jeho modifikovanej podobe, v ktorej dokrčený klobúk nie je klobúk, ale veľhad kráľovský prehĺtajúci slona.

Využitím rôznych alúzií Uličiansky zasahuje ideovo-tematický plán diela a alegorické Exupéryho posolstvo o potrebe lásky, priateľstva, porozumenia, solidarity či ľudskosti aplikuje na realitu súčasného sveta. Zaujímavé je Uličianskeho situovanie deja. Žiadna púšť, ale panelák, výťah, byt. Teda priestory, ktoré reálne obývame. Realita tak vytvára rámec, do ktorého vstupuje jediný rozprávkový element príbehu v podobe Malej princeznej, neprichádzajúcej na Zem z Planéty B 612 ako Exupéryho Malý princ, ale do paneláku na ulici s príznačným názvom – Planétová B 612.

Malá princezná prechádza priestormi panelákového domu s prosbou o pomoc. Nájsť svoju mamičku a postieľku s nebesami. Malá hrdinka je totižto nedonoseným dievčatkom, ktoré predčasne prišlo na svet, akoby stelesňovala krehkosť a nesamozrejmosť daru života (Vráblová, 2009, s. 1). Rovnako ako Malý princ postupne stretáva do seba zahľadených ľudí, ktorí ju nedokážu ani len pozorne počúvať, nie to ešte porozumieť. V zaseknutom výťahu sa Malá princezná stretáva s rozprávačom, sprostredkovateľom jej príbehu, ktorý tak týmto spôsobom neadresuje len jemu, ale zároveň aj detskému prijímateľovi. „Analogicky je rozprávačom a jedným z protagonistov dospelý človek v existenciálnej situácii – zaseknutý vo výťahu obytného domu“ (Stanislavová a kol., 2010, s. 102). Čitateľ sa postupne dozvedá o princezninom putovaní, spoznávaní jednotlivých domácností a konfrontácii s rôznorodými ľudskými osudmi a charaktermi – osamelou učiteľkou, ambicióznou cynickou novinárkou, samoľúbou a sebeckou matkou hochštaplera, patologicky čistotnou pani Perfektnou, Dadou z Trinidadu s voľnou morálkou, slobodnou „trojmamou“, naveky sklamanou pani Sklamanou a démonicky manipulatívnou Veštkyňou (Vráblová, 2009, s. 1). Krehkosť, čistota a detská nevinnosť tu teda vystupujú do opozície voči pokrivenému správaniu dospelých a ich vnímaniu sveta.

Vieme, že príbeh Malého princa sa končí „odchodom jeho duše“ na planétu, z ktorej prišiel, pričom rozprávač rozpráva príbeh s odstupom šiestich rokov. „A odvtedy už prešlo šesť rokov“ (…). Príbeh Malej princeznej sa končí jej transformáciou z bytosti nehmotnej na bytosť hmotnú, s tým, že Uličiansky podáva príbeh s rovnakým časovým odstupom. „A odvtedy už prešlo šesť rokov“ (…). Problematika pominuteľnosti je tak v príbehoch stvárnená v opačnom garde, pretože v okamihu, keď sa Malá princezná reálne začleňuje do skutočného života, Malý princ z neho odchádza. V oboch prípadoch však príbeh pohlcuje mystická atmosféra. Zaseknutý výťah medzi siedmym a ôsmym poschodím predstavuje určitý medzipriestor, z ktorého autor podáva svedectvo o putovaní malého dievčatka až k tomu zázračnému okamihu jej narodenia. Uličianskeho citlivosť, ktorú vniesol do príbehu Malej princeznej, príznačne vystihuje Timotea Vráblová: „Človek si v takýchto prípadoch uvedomí, že jeho oko už nie je prosté a životný priestor vníma v svojských lomoch, zlo-moch“ (Vráblová, 2009, s. 1).


Použité zdroje

  • ULIČIANSKY, J. 2009. Malá princezná. Bratislava: Perfekt. 2009, 83 s. ISBN 978-80-8046-444-8.
  • ŽILKA, T. 2011. Text a posttext: cestami poetiky a estetiky k postmoderne. Nitra: Univerzita Konštantína Filozofa v Nitre, Filozofická fakulta. 2011, 161 s. ISBN 978-80-8094-878-8.
  • FELDEK, Ľ. 1958. Bude reč o literature pre deti. In Mladá tvorba, 1958, č. 4.
  • VRÁBLOVÁ, T. 2009. Ján Uličiansky: Malá princezná. In Knižná revue, 2009, č. 26.
  • ULIČIANSKY, J. 2003. Podivuhodné príbehy siedmich morí. Bratislava: Perfekt. 2003. 53 s. ISBN 80-8046-242-9.

Autor: Natália Mitková
Zdroj obrázkov: Vinlit
Páčil sa vám článok? Podporte ho zdieľaním na sociálnych sieťach: