Kafkův pavilon – Tony Samuelsson

Kafkův pavilon – Tony Samuelsson

Kafkův pavilon – Tony Samuelsson, Argo 2017

Koniec druhej svetovej vojny. Nacistické Nemecko zvíťazilo, Švédsko sa stalo jeho vazalským štátom, Albert Speer prebral úlohu „führera“ po Adolfovi Hitlerovi. Úvod ako vystrihnutý z učebnice o dystopických románoch. Tony Samuelsson napísal pozoruhodný príbeh o Švédsku po 2. svetovej vojne, o spisovateľoch čeliacich závažnej životnej dileme: písať knihy v prospech nacistického režimu a prežiť, alebo odmietnuť a zomrieť?

Klasické dystópie ako 1984 (Slovart 2013), Mechanický pomaranč (Ikar 2016), Prekrásny nový svet (Spolok slovenských spisovateľov 2015) či My (Európa 2015) opisujú zápas jednotlivca s monštruóznym totalitným režimom, transformáciu spoločnosti na diktatúru. Milovníci žánrovej klasiky preto môžu byť mierne sklamaní. Kafkův pavilon nie je postavený na emotívnom popise totalitnej tyranie, skôr naopak, sústredí sa na silný vnútorný boj hlavnej postavy, na dilemy, ktoré sú na prvý pohľad neriešiteľné. Kafkův pavilon je aj románom o dôležitosti literatúry a o sile slova v nedemokratickej spoločnosti.

Sigge Eriksson je začínajúci mladý spisovateľ. Po víťazstve Nemecka v druhej svetovej vojne začne svoj nesúhlas vyjadrovať – ako inak – vo forme literatúry. To sa mu stane osudným a spolu s inými spisovateľmi sa ocitne v špeciálnom väzení určenom na jediný cieľ – tvorbu novej nacistickej švédskej literatúry. Väzni tu nie sú podrobovaní žiadnemu fyzickému mučeniu, naopak, žijú v mimoriadne dobrých podmienkach. Istým spôsobom sú však mrzačení psychicky. S prísľubom prepustenia na slobodu, odstránenia obvinení a hlavne s prísľubom možnosti písať a venovať sa literatúre musia spraviť jednu jedinú vec. Do svojich diel zakomponovať nacistické myšlienky.

Román Kafkův pavilon je postavený na silnej psychológii postáv. Samuelsson obratne vykresľuje vnútornú rozpoltenosť hlavnej postavy, a to prostredníctvom troch dejových línií, pričom v každej línii sa Eriksson ukazuje ako iná osobnosť: od mladého protivojnového pacifistu cez politického väzňa až po člena parlamentu. Azda najemotívnejšie pôsobí práve vyššie spomenutá línia z väznice, v ktorej je Eriksson donútený rozhodnúť sa, vybrať si stranu. Čelí pri tom množstvu výčitiek svedomia prameniacich z mladosti, keď zápalisto obdivoval protivojnových rebelov a sám bol presvedčený pacifista. Na druhej strane je však obyčajný ľudský strach, strach o seba a svojich blízkych, ktorý vás veľmi ľahko donúti zabudnúť na akékoľvek morálne presvedčenie. Zároveň je tu čitateľ, rovnako ako hlavný hrdina románu, konfrontovaný s úlohou literatúry v nedemokratickej spoločnosti. Sú knihy len prostriedkom na propagandu, ovládanie más, šírenie revolučných myšlienok? Alebo má literatúra hodnotu sama o sebe, bez ohľadu na to, čo je jej obsahom?

Príťažlivosť dystopických románov spočíva najmä v pocite reálnosti – čitateľ nie je konfrontovaný s vymyslenými svetmi, práve naopak, všetko vychádza z reálnych historických udalostí, akurát s jednou výnimkou: čo keby sa to všetko stalo inak. „Punc reality“ využil aj Samuelsson, mnohé postavy v románe sú reálne osobnosti zo švédskeho literárneho a politického prostredia. Bežnému čitateľovi, ktorý nepozná kultúrny kontext, môžu uniknúť niektoré súvislosti, avšak v konečnom dôsledku to neovplyvní zážitok zo samotného príbehu. Suma sumárum, Kafkův pavilon si vychutnajú najmä milovníci alternatívneho zobrazenia dejín, hĺbavých filozofických románov a, samozrejme, všetci, ktorí sa zamýšľajú nad funkciou literatúry v spoločnosti. Ale ani tí ostatní by nemali ľutovať, kniha je mimoriadne kvalitná a rozhodne si nezaslúži ostať nepovšimnutá.


Autor: Katarína Kamhalová
Zdroj obrázkov: Vinlit
Páčil sa vám článok? Podporte ho zdieľaním na sociálnych sieťach: