Katarína Eliašová: Moja pôvodná predstava bola, že knižku bude ilustrovať profesionálny ilustrátor.

Knižočka O Evičke je vaša prvotina. Čo bolo pre vás hlavným impulzom k jej napísaniu?
Šírenie myšlienok kontaktného rodičovstva a rešpektujúceho prístupu k dieťaťu. Veľmi sa teším, že postupne viac a viac mamičiek začína vnímať potreby či už bábätka, alebo aj staršieho dieťatka, a reaguje na ne. Napriek tomu som v bežnom každodennom živote svedkom mnohých situácií, ktoré hovoria o opaku, a keď to vidím a počujem, neteší ma to. Verím, že keď dospelí začnú s deťmi komunikovať a správať sa jeden k druhému navzájom s rešpektom, svet sa stane lepším miestom pre život.

Ako ste sa dostali ku kontaktnému rodičovstvu? Plánovali ste tento typ výchovy zaviesť už od narodenia Evičky alebo ste si až postupom času povedali, že toto je to pravé?
Ešte pred Evičkiným narodením som mala predstavu, že ju budem dojčiť. Dovtedy, dokedy bude potrebovať. To som ešte netušila, že to bude 3,5 roka – vtedy sa Evka sama rozhodla, že dojčenie už nepotrebuje. Jej potreba dojčiť sa bola uspokojená, a tým odznela. Veľa ľudí žije v predstave, že dojčenie je len príjem materského mlieka. Áno, materské mlieko je svojím zložením úžasné a nenahraditeľné, ale dojčenie je ešte omnoho viac. Najmä u „starších“ detí uspokojuje mnohé psychologické potreby, pomáha i riešiť situácie, ktoré ešte nevedia riešiť inak. K noseniu a spoločnému spaniu som sa dostala vďaka laktačnej poradkyni z o. z. Mamila, ktorá ma prišla navštíviť pár dní po pôrode. Doslova a dopísmena mi otvorila oči. Dovtedy som v podstate pod vplyvom okolia žila v predstave, že k dieťatku patrí kočík a postieľka. Myšlienka toho, že budem mať moju malú Evičku väčšinu času blízko pri sebe a budem ju neustále cítiť všetkými zmyslami mi bola veľmi sympatická. Ešte v ten deň som si objednala šatku a presťahovala ju k nám do manželskej postele. Doteraz ďakujem osudu, že som sa s ňou stretla a otvorila mi dvere ku všetkému, čo nasledovalo. Neviem si ani len predstaviť, že by sme prvé roky fungovali inak. Kontaktné rodičovstvo mi dáva zmysel, je nesmierne dôležité nielen pre bábätko, ale i rodičov a ich vzájomné puto, vzťahovú väzbu. A s tým súvisí mnoho ďalších vecí, ktoré si človek so sebou nesie celý život, ale to už by bolo na ďalšiu knihu.

V knižke sa nachádzajú veľmi zaujímavé a milé ilustrácie, ktoré nakreslili detičky. Ako vám napadlo osloviť ich a ako sa s nimi spolupracovalo?
Moja pôvodná predstava bola, že knižku bude ilustrovať profesionálny ilustrátor. Oslovila som ich zopár desiatok, videla ich prácu, no nič ma nechytilo za srdce. A keďže ja dôverujem svojim pocitom a intuícii, povedala som si, že to nebudem siliť. Medzičasom som dopisovala text a jedného dňa, už ani neviem, za akých okolností, som dostala nápad, že by knižku mohli ilustrovať deti. Oslovila som teda mamičky a detičky a tým, ktorí mali chuť sa zapojiť, som poslala jeden príbeh. Mamina dieťatku prečítala príbeh a dieťatko samo, na základe toho, čo z príbehu v ňom zarezonovalo, nakreslilo obrázok. Osobne si myslím, že dieťaťu je bližšia kresba iného dieťaťa ako dospelého, skôr ho osloví a možno v nej uvidí samého seba. Knižku ilustrovalo 18 detí vo veku 2 – 14 rokov a vzhľadom na vek sú kresby a maľby nádherne rôznorodé.

Ako ste sa cítili, keď ste zážitky s Evičkou dávali na papier? Bolo ťažké podeliť sa s nimi s verejnosťou?
Niekedy mám problém pretaviť svoje pocity a myšlienky do slov, akoby neexistovali slová, ktoré by presne vyjadrovali to, čo chcem povedať. So zdieľaním však nemám problém. Aj v knižke si čitatelia prečítajú, že nie som dokonalá mama a nie vždy zareagujem ukážkovo. Niekedy sa mi stáva, že najmä vo vypätých situáciach, keď som napríklad unavená, hladná či vystresovaná, sa mi na jazyk tlačia slová, ktoré mi tam podsúvajú staré, silno zakorenené vzorce správania, ktoré sa človeku dostali rokmi pod kožu. Aj ja sa stále len učím, robím chyby, ale to k tomu patrí a nemám problém priznať to i pred verejnosťou.

S akými ohlasmi na knižku ste sa doposiaľ stretli?
S veľmi dobrými. Niektoré z nich si môžete prečítať medzi recenziami na facebook stránke knižky. Hovoria o tom, že i menšie deti si ju radi listujú a prezerajú ilustrácie, že staršie deti sa v mnohých situáciach vidia a stotožňujú sa s hlavnou hrdinkou a že je pre rodičov inšpiráciou. Ak knižka pootvorí dvere čo i len jednému rodičovi, tete, ujovi či starému rodičovi k tomu, že sa dá aj „inak“, tie hodiny, dni, týždne a mesiace, ktoré som investovala do jej napísania i vydania mali obrovský zmysel.

Premýšľali ste o tom, že by ste napísali knižku aj nejakého iného žánru? Máte ešte nejaké ciele v písaní kníh?
Som veľmi aktívny človek, ktorý sa zaujíma o mnoho vecí, neustále potrebujem objavovať a pracovať na sebe. Potrebujem svojich aspoň sedem hodín spánku a dni sú mi krátke. Nerozmýšľam takto dopredu, ale snažím sa fungovať tu a teraz. Ako som na vlastnej koži už viackrát zistila – človek mieni, osud mení. Momentálne žiadnu inú knižku nepíšem a zatiaľ sa ani nechystám a ciele v písaní si nedávam. Človek nikdy nevie, kto alebo čo mu skríži cestu a kam ho dovedie. Nechám sa prekvapiť. Teraz si užívam, že si knižka pomaličky a postupne nachádza miesto na poličkách po všetkých kútoch Slovenska a aj za hranicami.

Rada čítate knihy vo svojom voľnom čase? Dá sa to vôbec stíhať popri všetkých tých materských povinnostiach?
Stíhanie je podľa mňa otázkou priorít, ničoho iného. Priznávam, že som háklivá na výrok „nemám čas“. Už od detstva veľmi rada čítam a knižky sú jednou z foriem, ktoré uspokojujú môj hlad po objavovaní. Čítam najmä knižky o deťoch, výchove, rodičovstve… Dnes na mojom nočnom stolíku nájdete knižku Respektovat a být respektovanýDeti ako výzva. Zhodou okolností obe čítam už druhýkrát, a to sa ku knižkám nezvyknem vracať. Výborné knihy! Inak na www.oevicke.sk nájdete i zoznam kníh, ktoré som prečítala, tak sa pokojne inšpirujte, nech to stojí za to!

A aká kniha vás zaujala alebo ovplyvnila najviac a prečo?
Hm, zaujalo ma viacero kníh, no nemám vytipovanú len jednu či dve. Záleží, či ste v týchto témach „nováčik“, alebo už máte čo-to z objavovania za sebou, ale i od toho, či máte doma bábätko, škôlkara alebo školáka. Myslím si však, že medzi povinnú literatúru rodiča by sa mali dostať napríklad knihy Vzťahová výchova, Praktický návod na dojčenie, Vychovávame deti a rastieme s nimi a už spomínané Respektovat a být respektovaný a Deti ako výzva. A prečo ma ovplyvnili? Pretože som ich čítala s otvorenou mysľou a srdcom, vstrebávala som informácie, ktoré mi dávali zmysel, a keď som sa ich snažila pretaviť do bežného života, tak mi spätná väzba krásne ukázala, že to nie je len teória, ale že ono to naozaj „funguje“. Prináša to porozumenie a lepšie vzťahy. Čo viac by som mohla chcieť.


Autor: Dominika Remiášová
Zdroj obrázkov: Eliašová
Páčil sa vám článok? Podporte ho zdieľaním na sociálnych sieťach: