Klub bitkárov / Film vs kniha

Klub bitkárov

Najzaujímavejším aspektom pri premene knihy na film je vizuálny prejav slov zo stránok. Ako premietnu emócie a ponechajú si rovnakú atmosféru. Obe médiá prinášajú niečo nové. V najlepšom prípade sa dopĺňajú a spoločne rozprávajú príbeh.

Klub bitkárov napísal v roku 1996 Chuck Palahniuk. Zožal úspech u kritikov aj u verejnosti. O tri roky neskôr David Fincher zrežíroval film na predlohu tejto knihy. Bol nominovaný na Oscara za zvukové efekty, potom sa úspech niekoľkokrát znásobil a Klub bitkárov sa stal kultom.

Mladý muž trpí dlhodobou nespavosťou. Liek napokon nachádza v podporných skupinách pre pacientov s ťažkými ochoreniami. Predstiera chorobu a skupiny mu prinášajú terapiu, kde sa môže vyventilovať a potom pokojne zaspať. Takto funguje dovtedy, kým na stretnutie skupiny s rakovinou semenníkov nepríde Marla. Marla je utrápená vlastným životom a je rovnakým podvodníkom ako náš nemenný rozprávač. Život sa zdá byť opäť neznesiteľným, avšak stretáva Tylera Durdena. Tyler mu ukáže nový svet. Založia spolu tajnú organizáciu Klub bitkárov. V suteréne baru sa po záverečnej muži navzájom bijú. V skutočnosti sa snažia oslobodiť od pút spoločnosti a samých seba. Klub neskôr vyrastie do siete Projektu Chaos a pripravujú reštart civilizácie.

Chuck Palahniuk je jedinečným spisovateľom. Temným a surovým štýlom vytvára neopísateľný zážitok. Príbeh rozpráva rozprávač v prvej osobe. Nikdy sa nedozvieme jeho meno. Po celý čas sme v jeho hlave. Má stupňujúce narážky na finálny zvrat, avšak čitateľ si nič nevšimne a ich výskyt ocení až pri druhom čítaní. Jeho rozprávanie doplňujú neočakávane detailné opisy. „Pri výstrele narobia najväčší hluk rozpínajúce sa plyny a náboj spôsobí malý aerodynamický tresk, lebo letí veľmi rýchlo. Keď si chcete vyrobiť tlmič, stačí do hlavne vyrobiť otvory, kopu otvorov. Plyn nimi unikne a náboj sa spomalí pod rýchlosťou vzduchu.“

Autor takisto často opakuje určité vety na posunutie deja, čo hrá s ostatným textom veľmi dobre. Pravdepodobne je to podčiarknutie myšlienky, že všetko je „kópia kópie kópie“. Napriek tomu, že nepoužíva rýchly jazyk, 222-stranovú knihu prečítate rýchlejšie ako predslov niektorých kníh.

David Fincher je jedinečným režisérom. Vizuálnymi efektmi, strihom, kamerou a hudbou vytvára neopísateľný zážitok. Rozprávača hrá Edward Norton a film dopĺňa rozprávaním jeho myšlienok. Film má atmosféru knihy vo všetkých zmysloch. Detailné opisy si ponecháva cez obrazové rekonštrukcie. Rovnako ako kniha podsúva divákom nenápadné náznaky konečného zvratu.

Vidieť krv má však iný efekt ako predstaviť si krv. Vďaka kamere, či už jej pozícii alebo technike, majú diváci pocit, akoby sami boli účastníkmi bitiek. Niektoré scény sú jednoducho lepšie na plátne ako na strane. Vizuálna komédia sa napísať nedá. V knihe si prečítate, že členovia Projektu Chaos majú za úlohu vyprovokovať bitku s nejakým cudzincom. Vo filme vidíte, ako sa jeden z členov snaží vyprovokovať náhodného okoloidúceho, konkrétne farára, tým, že ho polieva hadicou. Farár sa mu po nepodarenom údere ospravedlní.

Kniha a film Klub bitkárov sú neporovnateľné. Nedá sa povedať, ktorý je lepší, ale v čom je ktorý lepší. Samotný Palahniuk povedal, že film skvelo dotvára knihu. Film ponúka fantastický vizuálny zážitok a kniha zas psychologický. Spoločne nesú nadčasové myšlienky proti konzumnej spoločnosti, ako nás ovláda vlastný majetok či reklama a čo znamená mužnosť.


Autor: Lívia Slynková
Zdroj obrázkov: Vinlit
Páčil sa vám článok? Podporte ho zdieľaním na sociálnych sieťach: