Krásna strojvodkyňa, krutá vojvodkyňa – Pavel Vilikovský

Krásna strojvodkyňa, krutá vojvodkyňa – Pavel Vilikovský, Slovart 2017

Krásna strojvodkyňa, krutá vojvodkyňa – Pavel Vilikovský, Slovart 2017

* Kniha je zaradená do finálnej desiatky najvýznamnejšieho slovenského literárneho ocenenia Anasoft litera za rok 2017. *

Minuloročná kniha Pavla Vilikovského je spojením viacerých zaujímavých tém; jednak sa v nej zaoberá otázkou autorstva, jednak – pre niekoho na prvý pohľad možno nie veľmi pútavým – životom muža v strednom veku, ale aj všeličím iným. Že jedno s druhým nemá nič spoločné? Práve naopak!

V úvode sledujeme život Ivana, ktorý pracuje v reklame, je ženatý, má syna a rieši strasti a slasti života ako mnoho iných mužov v jeho veku, napríklad neveru s (možno) príťažlivou finančnou poradkyňou. Ivan sa má celkom rád a vníma sa, ako to povedať, nadsadene. Pozoruhodné je v tomto prípade vykreslenie jeho vnútorného prežívania, keďže ide o postavu v románe bezmenného spisovateľa, pričom vlastne celú Vilikovského knihu možno považovať za román v románe. Paradoxom je, že postava Ivana pôsobí na prvý pohľad dosť plocho, čo sa vám však v následnom čítaní nepotvrdí. Slovami Forstera, „len plastické postavy sú schopné akokoľvek dlho predstavovať tragickosť a pohnúť nás ku každému inému citu než pobaviť sa“ (Forster, 1973). Hrdina v tomto prípade predstavuje istý archetyp, na ktorom Vilikovský bravúrne poukazuje na tragiku života Ivana – predstaviteľa mužov jeho generácie. (Samozrejme, že nemôžeme všetkých hádzať do jedného vreca, avšak autorovo reflektovanie istých skutočností nevychádza predsa z mylných domnienok.) Aj keď budete Ivana možno nenávidieť, príde vám uveriteľný a dokážete sa s ním stotožniť.

A zachytiť typické úkazy a zjavy, to je jedna z úloh literatúry. (s. 105)

Paralelne sa stretávame aj s postavou autora – spisovateľa, ktorý si Ivana myslí. Ivan je v jeho hlave taký živý, že si čoskoro začne žiť svojím vlastným životom. Práve tu sa dostávame k otázke autorstva, ktorú spisovateľ načrtáva zaujímavým, často vtipným spôsobom. Proces tvorenia je v tomto prípade popisovaný ako nielen náročný, ale miestami neovládateľný. Ak je však niekto, kto sa k nemu môže vyjadrovať, tak je to rozhodne Vilikovský.

Text je umelý ľudský výtvor a autentickosť sa v ňom musí vyrobiť ako všetko ostatné; je to výsledok cieľavedomej práce so slovami. (s. 99)

Úvahy o modernej literatúre, o osobe autora či o dôležitosti opisu patria (aspoň pre mňa) k tým najzaujímavejším miestam knihy. Hádať, do akej miery pri tom Vilikovský vychádza z vlastných skúseností či názorov, som sa neodvážila. Že Ivanove myšlienky, myslené Ivanom, ktorý je myslený autorom, majú niečo do seba, je však fakt.

Kto je to „on“, ktorého nazývame autorom, a koho si myslí, keď si myslí seba? V skutočnosti sú tu dve bytosti. Je tu človek z mäsa a krvi, ktorý sedí na zadku a píše; keby sme naňho narazili pred vchodom do supermarketu alebo do banky, zavadzal by vo dverách. (…) Autor je meno uvedené na knižke. Fiktívna bytosť, ktorá by ani pri najlepšej vôli nemohla zavadzať vo dverách. Zavadzia nanajvýš v mysli čitateľa, napríklad v Ivanovej. V tej veľmi. (s. 63)

Asi v polovici knihy sa Pavel Vilikovský rozhodol seknúť s Ivanovým príbehom. Ďalej sa stretávame s Ivanom „reálnym“, nielen tým mysleným autorom či Ivanom, ktorý chce autora žalovať, pretože opísal jeho život. Zrazu sa stretávame tiež s vojvodkyňou a chlapcom s prirodzenými prsiami; tento výstrelok však má tiež čosi do seba. Čitateľ často nevie, čo je skutočnosť a čo fantázia. Uznávam, že pre niekoho môže byť čítanie problematickejšie, no ak sa na knihu sústredíte, prípadne si ju prečítate dvakrát za sebou, určite nebudete mať problém porozumieť jej a čítať aj „medzi riadkami“.

Kde bolo, tam bolo, bola raz jedna krajina, kde sa v zime z neba voda sypala, piesok v betóne sa lial a Janíčko mal prsníky. Tak by sa mala začínať pravá, autentická moderná rozprávka, myslí si Obyčan. Taká, ktorá autenticky vystihuje absurdnú modernú skutočnosť. Čo si myslí autor, nevedno. Zatiaľ po ňom niet ani chýru, ani slychu. (s. 99)

Nech už Vilikovský využíva akýkoľvek príbeh, podáva v ňom vždy obraz skutočností napĺňajúcich naše životy, ktoré si však (zrejme) ani akosi neuvedomujeme, berúc ich ako samozrejmosť dnešného sveta. Reflektovanie a kritika súčasnej doby hrá v texte prím. Obzvlášť na mňa zapôsobila pasáž o údele – v poslednej dobe už nielen – mladých, a to neustále pozeranie do telefónu, pričom na okolitý svet sa akosi zabúda.

K nijakému rozhovoru nedošlo, dievčatá sa bez slova usadili pri dverách oproti sebe, v rukách sa im ani nevedno ako a skade zjavili mobily a hneď do nich začali ďobať, sústredene a náruživo ako hladné sliepky. (…) Pri pohľade na to, ako dve živé bytosti namiesto jedinečných vlastných zážitkov dávajú prednosť zážitkom, ktoré im a miliónom ďalších ktosi vopred predurčil a naprogramoval tlačidlami, pociťovala krutá vojvodkyňa ak nie priamo radosť, tak akési horkasté zadosťučinenie. (s. 164 – 165)

Čo sa týka textu ako takého, autorovi je vlastná irónia, sarkazmus, ale hlavne tá kritika, pravda, pekne zaobalená. Miestami drsnejší jazyk pôsobí v texte (prinajmenšom) osviežujúco. Rôzne slovné hračky sú často zdrojom humoru. Priznávam, neraz som sa smiala. Jednoznačne však musím vyzdvihnúť Vilikovského metaforičnosť. Zo súčasných slovenských autorov (aspoň tých, ktorých mám načítaných) je pre mňa práve on majstrom metafory.

Uznávam, že som v tejto recenzii citovala z diela viac ako obyčajne, avšak nemohla som si pomôcť. Umenie slova tohto slovenského spisovateľa je natoľko významné, že pôvodne som tých ukážok mala v texte ešte viac. Vilikovský dokáže trefne, zaujímavo, humorne a často neobyčajným – niekedy na prvý pohľad až divným – spôsobom reflektovať svet okolo seba. Vraj ho čítajú len starší… Ja, a mnohí, ktorých poznám, sú však dôkazom, že aj mladá generácia, a tým myslím ľudí do 25 rokov, číta Vilikovského. Verím, že týmto pokusom o zhodnotenie jeho najnovšej knižky inšpirujem k čítaniu aj ďalších.


Autor: Jana Šulková
Zdroj obrázkov: Vinlit
Páčil sa vám článok? Podporte ho zdieľaním na sociálnych sieťach: