Líšky / TVORÍME

Chodba plná vystresovaných ľudí čakala na čas, keď budú môcť vstúpiť dnu a presvedčiť hada, že oni sú tí najlepší. Kým sa on nechal unášať internetovým svetom jednotiek a núl, popíjal kávu a žmurkal po sekretárke, líšky netrpezlivo stepovali na mieste. Aróma tureckej kávy rozvoniavala po celej chodbe. Im zostávala len káva z automatu.

Celý deň bol rovnaký ako predošlé. Stovky záujemcov, samé líšky, žiadne schopné druhy. Podradné tvory. Žiadne sebavedomie, energia ani kreativita. Had so sklamaním prečiarkoval mená záujemcov. Výber sa zužoval.

V posledný deň výberového konania mal už mizernú náladu. Ani turecká káva mu nepošteklila vnútornosti. Nadával zakaždým, keď videl odchádzajúci chrbát.

Keď sa otvorili dvere vo štvrtok o pol deviatej ráno, pookrial. Žaneta vyzerala takpovediac presne, ako chcel. Sebavedome vstúpila do dverí, pozdravila sa, dynamicky si s ním podala ruku, usmiala sa, zachytil jej príjemný parfum, sadla si oproti nemu na kožený čierny gauč a preložila si nohu cez nohu v dlhých priliehavých šatách.

Had sa skrútil do klbka. Vedel, že bude jeho obeťou.

Rozprávala bez afektu, k veci, s mysľou plnou nápadov. On si zatiaľ predstavoval farbu jej spodnej bielizne. Studená turecká káva mala pre neho opäť chuť.

Keď spomenula, že vydala básnickú zbierku v menšom náklade, zakrúžkoval si jej meno v notese a skríkol na sekretárku: ,,Otváraj šampanské!“ Žaneta mu nechala vo fascikli všetky svoje dokumenty a so sladkým parfumom odkráčala na chodbu za líškami.

Vedel, že takto sa to ešte skončiť (a vlastne začať) nemôže. Stretol ju pri automate s kávou v ruke. Zohýbala sa akurát po výdavok, a tak videl jej dokonalé krivky. Pozval ju na obed a do postele.

Po deviatich mesiacoch hľadeli spolu na automat. Na tej istej chodbe. Pri obrázku rozváňajúcej kávy žiaril slogan: „Človek dokáže odolať všetkému… okrem pokušenia.“ Zbadala, že sa na tieto slová zahľadel, a tak odvetila: ,,A ako je to s líškami?Zvodne nadvihla pravé obočie a had sa slizko uškrnul. Pod obočím zbadal tie prekliate zelené oči.

Had sa stiahol do úzadia. Zrazu akoby neexistoval. Líška si však pravidelne vyberala svoju daň. Vyše tristo mesačne.

Po rokoch na chodbe popíjal kávu z automatu a čakal, kedy ho líška pozve dnu. Skrútil sa na gauči do klbka. „Ako sa cíti had medzi toľkými líškami? Líškal sa im?“ Jej zelené oči a prefíkané iskričky v nich ho neskutočne dráždili, štípali a ubíjali. „Nevšímal som si ich. Pil som kávu z automatu, ktorá však ani zďaleka nie je taká chutná ako tá vaša na stole. Turecká káva. Bolo ju cítiť až na chodbu.“ „Pokiaľ ju tak miluješ…“ Líška naňho rýchlym gestom vyliala horúcu hnedú tekutinu. A ešte sa aj slastne usmiala: „To máš za všetky líšky v okolí.“ Po hadovi káva stiekla ako sliz. S hnevom vybehol na chodbu. Oslepilo ho svetlo zo stoviek zelených očí.

Na toalete si vyzliekol sako i košeľu. Smrdel od kávy. Od jeho kedysi milovanej (kávy). Najhoršie bolo, že ešte aj v zrkadle na neho svietili…

Dve zelené dúhovky. A to aj s prefíkanými iskričkami.

Tak kto z koho?!


Autor: Daniela Lysá
Zdroj obrázkov: Vinlit
Páčil sa vám článok? Podporte ho zdieľaním na sociálnych sieťach: