Martina Monošová: Nedokážem písať podľa vopred určeného plánu, som príliš nezávislá

Martina Monošová je slovenská spisovateľka, ktorá píše najmä pre ženské publikum. Jej debut Lásky o piatej vyšiel v roku 2005 a nasledovali knihy Anglické prebúdzania (voľné pokračovanie z roku 2006), Klišé (2010), Zlodeji bozkov (2012), Sladké sny (2013) či Lekcie z nenávisti (2013) a ďalšie. Taktiež je od roku 2006 členkou Spolku slovenských spisovateľov. Kniha Ples u vojvodkyne (2018) je spisovateľkin prvý historický román, ktorý znamená žánrové odbočenie od jej predošlého písania.

Vaša najnovšia kniha Ples u vojvodkyne sa zaraďuje do historického žánru, ktorý znamená odchýlku od vášho doterajšieho písania. Bolo písanie historického románu náročnejšie než písanie súčasnej beletrie? V čom sa líšilo?
Líšilo sa predovšetkým štúdiom histórie, pretože napísať historický príbeh bez historického kontextu je v podstate rozprávka, prípadne už žáner mysteriózny, no a v mysterióznom žánri má zasa autor celkom iné možnosti. Ale ako v každom kvalitnom príbehu ide o základné ľudské emócie a väzby medzi postavami. Vždy je to Popoluška, Hamlet alebo Rómeo a Júlia v inom prevedení. V porovnaní s príbehmi zo súčasnosti som sa pri písaní historického príbehu musela opierať o trochu iné reálie, lebo v tomto prípade nejde len o príbeh. Okrem čítania životopisov jednotlivých historických postáv a hľadania informácií o nich som preštudovala hlavne diela Margity Navarskej, jednej z najmodernejších žien tej doby, resp. „prvej modernej ženy v dejinách“. Z jej Hemptameronu som najlepšie pochopila cítenie vtedajších ľudí, lebo je to autentická výpoveď jej súčasníkov, ktorú ona iba zaznačila, ktorú sa nesnažila redigovať, zasahovať do jednotlivých výpovedí. Pri čítaní Hemptameronu som jasne videla rozdiely v myslení – veď len pred rokom 89 ľudia mysleli celkom inak, nieto pred sto rokmi či ešte v roku 1531, kedy sa román odohráva. A na mne ako autorke je rozhodnúť sa, či prinesiem čitateľovi čo najautentickejšie postavy, ktoré mu ale môžu byť svojím myslením a konaním cudzie, alebo napíšem príbeh, kde postavy popíšem skôr dnešným spôsobom, pričom zdôrazním ich odlišnosť v rôznych detailoch ich správania. Toto rozhodovanie ma bavilo asi najviac a čím viac som mala napísané, tým ľahšie to bolo.

Čo vás viedlo k napísaniu historického románu Ples u vojvodkyne? Inšpirovali ste sa v príbehu skutočnými postavami či udalosťami?
V rokoch 2007 až 2009 sme s manželom žili v Belgicku, odkiaľ sme podnikali veľa výletov nielen po Belgicku, ale aj po okolitých krajinách. Jedno májové päťdňové voľno sa premenilo na výlet na moje vysnívané zámky na Loire, z ktorých som túžila navštíviť predovšetkým „vodný skvost“ Chenonceau. Pečať osobnosti výnimočnej dvornej dámy Diany de Poitiers je tam prítomná ešte aj dnes, rovnako ako aj pikantná história okolo nej a o dvadsať rokov mladšieho kráľa Henricha II., ktorí sa stali milencami a spolu riadili chod celej krajiny až do jeho tragickej smrti. Dianou de Poitiers sa nedá neinšpirovať, no nechcela som napísať len ďalšiu knihu o nej. Chcela som, aby sa objavila v nejakom mojom románe a zdalo sa mi zaujímavé v celkom vedľajšej dejovej línii popísať pozadie, ktoré k vzťahu Diany a kráľa viedlo. Čitateľ, ktorý je fanúšikom francúzskej histórie a vie, ako tieto historické osobnosti naozaj skončili, nájde v tomto detaile jeden z ďalších nebadaných, ale o to príjemnejších bonbónikov. Neuveriteľne ma bavilo toto psychologické pozadie popísať, ukázať celkom prvé náznaky ich vzájomných citov…

Ale neuveriteľne ma atmosférou zaujal aj kráľovský zámok Amboise, kde sa na sklonku svojho života zdržiaval Leonardo da Vinci. V tomto zámku nájdete nádherne zrekonštruovanú renesančnú záhradu a doslova tu cítite osvietenské myšlienky začiatku oslobodzujúcej renesancie, typických čias kráľa Františka I. – skrátka, neskutočne inšpiratívne pre spisovateľa!

No a zároveň som si pre napísanie románu vybrala konkrétny rok 1531, kedy sa odohralo niekoľko zaujímavých udalostí, ako napríklad smrť manžela Diany de Poitiers, škandál okolo novej knihy Margity Navarskej či smrť kráľovej matky Louisy Savojskej.

Martina MonošováDo knihy je zasadený príbeh z francúzskeho prostredia – s francúzskymi menami či názvami hradov a riek. Dlho ste uvažovali nad výberom mien pre postavy?
Zámok Anet, kde sa odohráva hlavný dej románu Ples u vojvodkyne, bol v roku 1531 celkom iný, ako sa nám zachoval dodnes. V knihe popisujem obdobie, kedy zámok ešte neprešiel obrovskou rekonštrukciou, keď sa o dvadsať rokov neskôr, v polovici 16. storočia stal elegantným a reprezentatívnym sídlom kráľa Henricha II. a jeho milenky Diany de Poitiers. Práve prestavbu zámku Anet daroval ženatý Henrich Diane ako dôkaz svojej lásky. Ibaže počas francúzskej revolúcie zámok zničili a do svojej bývalej podoby sa už viac neobnovil. Dnes nevieme, aký bol predtým, a síce oproti ostatným francúzskym zámkom vôbec ničím nezaostáva v kráse, romantickosti a návštevnosti, dokonca neraz slúžil ako kulisy pre filmárov (napr. jedna zo scén v Jamesovi Bondovi z r. 1965), ale z jeho pompéznej a opulentnej krásy zo 16. storočia sa nám zachovalo prakticky len torzo.

Čo sa týka postáv, vymyslené sú prakticky len dve z hlavných postáv a, samozrejme, všetky postavy služobníctva. Totiž, len málokoho zo služobníctva si história zapamätá menovite, no služobníctvo bolo pre mňa dôležité, lebo ma lákalo opísať aj prierez chodu domácnosti významnej dvornej dámy – v tomto som mohla čerpať z priestorov, ktoré som navštívila práve na zámku Chenonseau, napríklad nádherne zrekonštruovaná kuchyňa v suteréne zámku.

Okrem toho jednu historickú osobnosť, ktorú som v románe použila, som si kvôli deju musela prispôsobiť (nech mi pán vojvoda odpustí), a ešte ďalšie dve osobnosti budú v záujme deja prispôsobené v pokračovaniach. Teda s menami som nemala problém, skôr s hľadaním detailov o živote týchto skutočných historických osobností, ktoré by som mohla v románe použiť. Ale jednotlivé väzby medzi nimi, tak ako v tom čase boli a stali sa, sú už samotné neuveriteľne zaujímavé…

Keď je už reč o postavách… ktorá z postáv bola Vášmu srdcu najbližšia?
To je veľmi ťažká otázka (úsmev). Všetky postavy sú ako moje deti: vdýchla som im život i charakter. Vytiahla som ich z prachu na svetlo, či už z prachu histórie, či prachu ničoty (vymyslela som si ich) a vypiplala som ich natoľko, až pôsobia živo – teda aspoň dúfam (úsmev). Všetky moje postavy sú „moje“ a sú mi blízke.

V románe sú dosť vybičované emócie, najmä čo sa týka záveru knihy. Písali ste záver knihy so slzami v očiach?
Ani nie. Ak by to tak bolo, koniec by som zmenila, aby som neplakala – to je výhoda spisovateľa. Koniec prináša aj svetielko nádeje, ale celkovo tie časy neboli vôbec jednoduché a chcela som, aby to čitateľ pocítil.

Príbeh zostal takpovediac s otvoreným koncom, v ktorom by sa mohli ešte postavy vyvíjať. Plánujete napísať aj jeho pokračovanie či uprednostňujete tajomno?
Tajomno určite zostane zachované, aj keď kniha je plánovaná ako prvá z trilógie. Vydavateľstvo sa na poslednú chvíľu rozhodlo knihu uviesť ako samostatnú, nie ako prvý diel z troch, preto sa napríklad menila aj obálka, ktorú som ako u väčšiny mojich kníh navrhovala sama. Pochopila som zámer vydavateľa, súhlasím s ním, ale nemusím tajiť, že Ples u vojvodkyne je prvou časťou z budúcej trilógie, ktorá sa volá/mala volať SOPHIE. A všetky záhady príbehu sa, samozrejme, odkryjú až celkom na konci (úsmev).

V súčasnosti sú dosť populárne knižné série. Premýšľali ste už niekedy nad tým, že by ste vytvorili nejakú sériu?
Každá z mojich doterajších kníh zo súčasnosti spolu súvisí, aj keď vzájomne si nie sú doslova pokračovaním. Podliehajú tzv. „monošovej kódu“, kde jedna alebo viaceré postavy z jednej knihy sa objavia v inej knihe ako vedľajšia postava, pričom príbehy mojich kníh spolu nesúvisia. Je zaujímavé hrať s mojimi čitateľmi túto hru. Týmto vytváram akýsi paralelný vesmír, kde moje postavy akoby skutočne žili. „Monošovej kód“ nazval tento systém literárny moderátor Dado Nagy na jednej z mojich besied počas turné Sladké sny.

Ako zvyknete postupovať pri písaní kníh? Zvyknete si najprv dopodrobna premyslieť celý príbeh alebo, naopak, píšete spontánne?
Píšem spontánne a popredu viem len, ako sa príbeh skončí. Rozvíjam postavy v rôznych situáciách a tým idem dopredu. Mám denný limit, ktorý sa snažím dodržať, ale za posledné štyri roky sa dosť zhoršilo zdravie mojich rodičov, a tak nemám toľko priestoru na písanie. A v tejto situácii je ťažšie nemať „kostru“, ktorá by mi pomohla, keď si ku knihe sadám v neplánovaných a nepravidelných intervaloch. Napriek tomu nedokážem písať podľa vopred určeného plánu, som príliš nezávislá. Rada sa nechávam nadchnúť nečakanými nápadmi, rada veci mením tzv. za pochodu, preto pre mňa veľké plánovanie deja nemá zmysel. 

Aké sú vaše najbližšie spisovateľské plány? Plánujete sa ďalej uberať písaním historického žánru alebo je vám bližší žáner zo súčasného prostredia?
Nerada hovorím popredu o plánoch a už vôbec nie o knihách, z ktorých nemám napísanú aspoň polovicu. V tomto som veľmi poverčivá. Keď hovorím o románe, ktorý „tu ešte nie je“, jeho energia kamsi vyšumí a knihu nikdy nedopíšem. A nie je to iba povera, už sa mi to stalo… Ale, ako som už prezradila, Ples u vojvodkyne je iba prvou knihou z plánovanej trilógie. A čo bude po Sophie, uvidíme (úsmev).


Autor: Nikoleta Pavlíková
Zdroj obrázkov: Martina Monošová
Páčil sa vám článok? Podporte ho zdieľaním na sociálnych sieťach: