Michaela Zamari: Šéf môjho šéfa obsahuje dve tretiny pôvodného rukopisu

Miška, v súčasnosti sa na pulty kníhkupectiev dostáva tvoja nová kniha Šéf môjho šéfa. Keďže touto knihou debutuješ a čitatelia ťa ešte dostatočne nepoznajú, čo zo svojho súkromia by si im mohla o sebe prezradiť?
Na rovnakej priečke s písaním mám aj záľubu v cestovaní. Vďaka cestovaniu a mnohým inšpiratívnym ľuďom, ktorých som vo svojom živote stretla nielen v zahraničí, ale aj doma, sa na svet pozerám svojským spôsobom. Svoj pohľad na život sa pokúsim prevteliť aj do postáv v mojich knihách a prinášať tak pozitívne príbehy. Snažím sa písať najmä reálne príbehy, založené buď na vlastných zážitkoch, alebo sprostredkovaných, no bez fantázie by to, samozrejme, nešlo. Zatiaľ ma však vlastná fantázia celkom podporuje, takže dokopy dávame príbehy, na ktoré sa kriticky pozerám nielen očami autora, ale aj očami čitateľa.

Predpokladám, že Zamari nie je tvoje vlastné priezvisko. Prečo si sa rozhodla používať pseudonym
Predpokladáš správne. Pre pseudonym som sa rozhodla z praktických dôvodov. V budúcnosti plánujem vo veľkej miere čerpať z vlastnej skúsenosti, napísať aj vlastný skutočný príbeh. Na všetko ale treba správny čas, preto sa v tomto smere nikam neponáhľam a pseudonym som zvolila aj zo všeobecnejšieho dôvodu, že je ľahšie zapamätateľný a univerzálnejší pre spisovateľské účely.

Ako si sa dostala k písaniu? Bola to taká klasická cesta, že už od detstva si písala poviedky a pod., alebo to bol výstrel z jasného neba, prišla inšpirácia a zrazu bola kniha na svete?
Písala som od detstva, ale do aktuálnej podoby som potrebovala dozrieť, zažiť množstvo udalostí, precítiť emócie, vytvoriť si, hoci nevedomky, dobrý základ pre zanieteného spisovateľa. V neposlednom rade som si potrebovala utriediť priority a počkať na správny čas, keď zasadnem za počítač s úmyslom písať niekedy aj od rána do večera. Správny čas nastal, a keď ma kopla aj múza, už nebolo cesty späť. Z tohto pohľadu bol Šéf môjho šéfa výstrelom z jasného neba, pretože v tom čase som mala rozpísané niečo úplne iné, ale predstava príbehu Tomasa a Nely mi preusporiadala priority.

V súčasnosti je dosť náročné vydať knihu. Trh je priamo presýtený ľuďmi, ktorí si o sebe myslia, že vedia písať a že im vydavateľstvo automaticky knihu vydá, čo znamená, že presadiť sa býva čoraz ťažšie a náročnejšie. Dominik Dán napríklad otvorene priznáva,  že jeho knihy odmietli všetky vydavateľstvá okrem jedného. Mala si ty podobnú skúsenosť alebo sa na teba šťastie usmialo a vydavatelia okamžite odhalili kvalitu tvojho románu?
Nenálepkovala by som to tým, či sa na mňa usmialo šťastie, pretože je to relatívne. Ak by som mala určiť pomer odmietnutí a prijatí, išlo by o pomer približne 13 ku 2. Všetky odôvodnené odmietnutia ma však posunuli vpred a možno aj vďaka nim sa dnes rozprávame o mojom debute, preto ich nevnímam tak tragicky. Nebola to ľahká cesta a na jej konci ma vlastne čakal ešte len začiatok, ale nič neľutujem. Finálna verzia Šéf môjho šéfa obsahuje dve tretiny pôvodného rukopisu, čo možno samo vypovedá o procese, akým si moja prvotina prešla od poslednej bodky po naozaj poslednú bodku.

Tretina obsahu pôvodného rukopisu je celkom veľká časť. Nie sú čitatelia ukrátení o dôležitú súčasť príbehu?
Vyňatá časť príbehu obsahovala stretnutie Nely s Nikom, jej najlepším priateľom a zároveň priateľom s výhodami, kým jej do života vstúpil Tomas. Zo subjektívneho hľadiska neviem posúdiť, či by čitatelia uvítali túto časť príbehu a nakoľko si ich postava Nika získala, keďže kľúčovou postavou príbehu Šéf môjho šéfa je Tomas. Nie je však vylúčené, že vyňatú časť niekedy v budúcnosti zverejním, ak o ňu bude záujem. Osobne Nika nevnímam ako nepodstatnú vedľajšiu postavu a v pokračovaní ešte dostane svoj priestor…

Si s románom spokojná alebo sa k nemu ešte stále mysľou vraciaš a rozmýšľaš, čo by sa dalo zlepšiť?
S prvou časťou Šéf môjho šéfa som spokojná, keď opomeniem drobné chybičky krásy, ktoré sa, žiaľ, vyskytnú takmer v každej knihe. Mysľou som už pri pokračovaní príbehu, ktoré zatiaľ, z môjho subjektívneho pohľadu, dostáva finálnu podobu.

Ako prijalo tvoj debutový román najbližšie okolie? Stretla si sa aj s negatívnymi ohlasmi?
Priznám sa, až kým som rukopis nedopísala, takmer nikto z môjho okolia netušil, čo robím po večeroch a víkendoch, keď sa odmietam socializovať. Keď som knihu dokončila a plánovala pustiť ju do sveta, najprv som si od blízkeho okolia zistila prvé dojmy a poprosila o konštruktívnu kritiku, až potom som knihu ponúkla vydavateľstvám. Môžem povedať, že rodina a priatelia ma podporili a činia tak naďalej, za čo im veľmi ďakujem. Vedia, že si plne uvedomujem, aké je na slovenskej scéne ťažké preraziť a aký luxus je môcť sa plne venovať iba písaniu kníh, preto sa o moje psychické zdravie neboja a ja sa teším z každého malého úspechu.

Nosíš už v hlave nápad na ďalší príbeh alebo si nechávaš od písania chvíľu pauzu?
Občas by som takú pauzu možno aj prijala, ale moja produktívna fantázia má iný názor a protirečenie neprijíma. Takže sa nemôžem sťažovať na nedostatok nápadov na ďalšie príbehy a postupne, podľa časových a fyzických možností, sa ich snažím dať ,,na papier“.

A na záver… Akú knihu by si odporučila čitateľom (okrem tej svojej ) a prečo?
Odporučila by som im knihu, ktorá ich zaujme nielen obalom či názvom, ale niečo ich k nej pritiahne a nepustí, až kým sa do nej nezačítajú. Pre niekoho to môže byť napínavé krimi, pre iných erotický román, pre ďalších motivačná či odborná literatúra. Je ťažké nájsť ideálnu knihu pre všetkých náročných čitateľov, každý sme predsa iný, každá kniha je iná a v tom je to čaro. Ako dobrý základ by som ale odporúčala knihu Netrápte sa pre maličkosti, lebo všetko sú iba maličkosti od Richarda Carlson‎a. Už samotný názov hovorí za všetko.


Autor: Jana Nemčeková
Zdroj obrázkov: Michaela Zamari
Páčil sa vám článok? Podporte ho zdieľaním na sociálnych sieťach: