Milan Hodál: „Poézia je pre mňa niečo nevšedné, niečo očarujúce a emotívne zároveň.“

Milan Hodál

Milan Hodál je slovenský básnik, epigramatik, glosátor, textár, novinár a člen Zväzu slovenských spisovateľov. Na konte má okrem básní a epigramov, ktoré vyšli v podobe piatich kníh – Rozcvička, Zázračná planéta, Cennosti, Hlásky a Epigramofón, aj texty piesní, napríklad pre skupinu Gladiátor. V minulosti svoju tvorbu uverejňoval v časopise Roháč a spolupracoval tiež so Slovenským rozhlasom. Milan Hodál je viacnásobným držiteľom ocenenia Literárnej ceny Čakanky, n. o. v kategórii poézia. V súčasnosti pracuje na svojej šiestej knihe, ktorú sa chystá čoskoro vydať. V rozhovore nám vyjadril svoj názor na súčasný stav poézie na Slovensku, ale aj to, čo je zdrojom a inšpiráciou pri jeho tvorbe.

Poéziou vyjadrujeme to, čo je inak nevyjadriteľné, tvrdí francúzsky filozof a básnik Bernard Noel. Aká je podľa vás úloha poézie vo všeobecnosti a špeciálne dnes? Má v dnešných časoch poézia svoje poslanie?
Poézia, a teda báseň, je pre mňa niečo nevšedné, niečo očarujúce a emotívne zároveň. Je to umelecko-estetický útvar skladajúci sa z myšlienok, slov, veršov, strof… Báseň by mala byť o niečom, mala by byť za niečo či proti niečomu. Mala by v čitateľovi prebudiť pocity krásna, humanity a estetiky, tak ako vlastne každé umenie… Ak chce básnik zaujať, báseň by mala byť uveriteľná, napísaná srdcom, nie umelo, nasilu. To čitateľ ľahko rozpozná a taká poézia ho nebude baviť. Musí byť pravdivá, odrážajúca skutočnosť a pomery v spoločnosti a dobe, ktorú žijeme. Bežný, každodenný život. To je jej základné poslanie a tento základný postulát sa nemení. On platil rovnako v minulosti aj v súčasnosti. A súhlasím aj s Bernardom Noelom. Básňou sa dá povedať to, na čo by bežná hovorová reč nestačila. Je to vďaka špecifickému básnickému remeslu, metaforám, symbolom a originálnemu videniu sveta cez oči, ale hlavne srdce, básnika.

Všetci vieme, že v týchto pre knižnú kultúru na Slovensku nejednoznačných časoch sa u nás pomerne darí európskej a svetovej literatúre. Čaká však slovenskú poéziu a vôbec literatúru budúcnosť v Európe a vo svete? Dokáže slovenská poézia byť rovnocenným partnerom väčším literatúram? Má na to schopnosti? Máme na ponúknutie čosi, čo iní nemajú?
Súhlasím s tým, že po spoločenských zmenách, po roku 1989 k nám preniklo veľké množstvo knižných titulov hlavne zo západného sveta. Európska literatúra tu, pravda, bola aj predtým. Ale išlo prevažne o klasickú ruskú a francúzsku literatúru. Dnes tým, že najväčší knižný biznis sa robí vo vydavateľstve Ikar, ktoré ovláda zahraničný kapitál, sú k nám importované knižné tituly takmer z celého sveta. Čitateľ má možnosť sa zoznámiť aj s exotickejšou literatúrou, povedzme juhoamerickou, austrálskou, indickou, no a, samozrejme, s americkou a európskou v širokom kontexte. Je len na ňom, čo si vyberie a či rozpozná skutočnú hodnotu od lacného marketingového triku.

Slovenská literatúra v európskom kontexte má však tiež čo ponúknuť. Veď sa to napokon aj deje a aj diela našich literátov sú vývozným artiklom. Napríklad prozaické diela Jozefa Banáša, Keleovej-Vasilkovej či Jozefa Kariku sa prekladajú a vyvážajú možno nie celkom do sveta, ale určite do okolitej Európy. Pravda, sú to prozaické diela. Preložiť a „vyviezť von“ poéziu, je ale omnoho ťažšie. Chce to erudovaných prekladateľov, lebo preložiť báseň do cudzieho jazyka a zachovať v nej pôvodného ducha, jej remeselnosť, myslím tým na verš a rytmus, je veľmi ťažké. Ale aj tu mám pozitívne príklady. Rúfusove básne sú preložené do siedmich svetových jazykov, dokonca aj do hindčiny. Všetky tieto spomínané diela sú len dôkazom, že slovenská literatúra má čo ponúknuť aj tej európskej a má aj jednu originalitu. Úprimnú slovanskú dušu. Je to niečo ako náš folklór. Môžeme zaujať len originalitou a svojou jedinečnosťou prispieť k celku.

Básnikom je ten, komu nebolo ukradnuté detstvo, hovorí klasik. Je jedným zo zdrojov vašej inšpirácie aj vaše detstvo?
Áno, súhlasím s tým, že básnikom je ten, komu nebolo ukradnuté detstvo. Ja to chápem v takom trvalom kontexte. Ide o to, aby v básnikovi bolo stále niekde to detské, snivé, hravé. Aby vedel aj v dospelom veku snívať, lietať, mal bláznivé a originálne nápady a vedel ich pretaviť do veršov. Detstvo je pre každého človeka tou zázračnou krajinou a je rovnako takou aj pre mňa. Tie spomienky a zážitky sa vám kdesi uchovajú v pamäti a často sa v básni vynoria vo forme prekvapivej metafory, či „origoš“ rýmu. Aby som bol konkrétny, tak do mojej pripravovanej zbierky, ktorej rukopis postupne vzniká, som zaradil aj básničku, ktorá je návratom do môjho detstva. Volá sa PREČO a je to taká melancholická báseň, lebo spomienky na detstvo skrývajú v sebe vždy istú ľútosť nad časom, ktorý sa už nevráti. A bude tam aj básnička venovaná mojim malým vnučkám. V nej ide o taký čistý detský pohľad na objavovanie sveta.

Je pre vás umelecká výpoveď na papieri spontánnou záležitosťou na jeden dych alebo uprednostňujete prepracovanú konštrukciu?
Toto je veľmi dobrá otázka. Je to kombinácia oboch prvkov. Nápad na báseň vznikne spontánne. Myšlienka, zaujímavé slovné spojenie či protiklad slov sa zrodí často v sekunde. Ale potom prichádza na rad básnické remeslo. Dať básni ten správny tvar, vizuál verša, usporiadanosť, rytmiku aj dynamiku. To si už vyžaduje trošku poznať aj básnické remeslo. A keďže ja som zástancom skôr viazaného verša, pretkaného rýmom, je nutné takúto báseň chápať ako prepracovanú konštrukciu. Nesmierne ma baví hľadať najvhodnejšie slovíčko, spojenie, nájsť prirodzený rytmus a rytmiku jazyka básne vymyslieť originálny rým. Samozrejme, chce to istý čas, preto sa s jednotlivými básňami dokážem „hrať“ a vylepšovať ich tak dlho, pokiaľ nie som s nimi spokojný. Preto napísanie básne je pre mňa istým, časopriestorovým procesom.

Vnímate báseň ako proces, ako akési dopovedanie kúskov paraboly?
Sčasti som to naznačil v predošlej odpovedi. Ja ale báseň vnímam predovšetkým ako prostriedok vyjadrenia svojich pocitov a emócii. Báseň ma denno-denne obohacuje. Povznáša moje vnútro a umožňuje mi žiť život podľa svojich predstáv. Robiť niečo, čo ma napĺňa a nesmierne baví. Obohacuje to môj život.


Autor: Kristína Rosová
Zdroj obrázkov: J. Černáková
Páčil sa vám článok? Podporte ho zdieľaním na sociálnych sieťach: