Milan Kopecký: Jazyk je taký veľkorysý, akí veľkorysí k nemu budeme my

Milan Kopecký

Milan Kopecký: Jazyk je taký veľkorysý, akí veľkorysí k nemu budeme my. Angličania majú milión slov, my vreckovku vo vrecku zabalenú do vrecka

Milan Kopecký je mladý slovenský prekladateľ, ktorý však v našej krajine patrí k tým najlepším. Prekladá prevažne z angličtiny, ale aj zo španielčiny, a určite doma nájdete aspoň jednu knihu, ktorú preložil on. Keďže ho pokladáme za odborníka-prekladateľa, rozhodli sme sa položiť mu pár otázok, ktoré vám priblížia prácu prekladateľa, jej náročnosť, úskalia i výhody. Milan je navyše humorne založený človek, takže vás určite aj pobaví.

Ako ste sa dostali k profesii prekladateľa? Čo vás k nej priviedlo?
Keď som bol v predškolskom veku na jednom liečebnom pobyte, dve staršie dievčatá sa tam z nudy rozhodli, že ma naučia čítať. Podarilo sa, a keďže som vďaka tomu mal po nástupe do školy pred spolužiakmi výhodu (a veľmi rýchlo vysvitlo, že v prírodovedných predmetoch bude, naopak, výhoda na druhej strane), rozvíjal som ju ďalej. Veľa som čítal. Okrem toho ma odmala bavila angličtina – televízia, hudba, športy, všetko, čo sa hoci len obtrelo o Ameriku, bolo na začiatku deväťdesiatych rokov lepšie než čokoľvek iné. Logicky som potom skončil na odbore prekladateľstvo-tlmočníctvo na Filozofickej fakulte UK. S tlmočníckymi schopnosťami – výrečnosť, pohotovosť, odolnosť voči stresu – som na tom bol podobne ako s exaktnými vedami, o to viac som sa teda venoval prekladu. Vytrvalo som sa od prvého ročníka hlásil do Prekladateľskej univerziády, čo je každoročná súťaž pre študentov prekladateľských odborov vypisovaná Literárnym fondom, a keď som ju konečne v štvrtom a piatom ročníku vyhral, docent Alojz Keníž, jedna zo slovenských prekladateľských legiend, ma na jeseň 2008 doviedol do vydavateľstva IKAR a povedal, že nech si ma vyskúšajú, že by zo mňa mohlo niečo byť. A tak je zo mňa prekladateľ.

Aký žáner či autorov najradšej prekladáte, prípadne ktorým sa radšej vyhýbate? Vyberáte si diela, ktoré preložíte, alebo na každú knihu nahliadate rovnako?
Preferencie sa vyvíjajú. Keď študentík vyjde zo školy, kde smolí Steinbeckov a Maríasov, myslí si, že tak nejako to bude aj v skutočnom živote, a keď potom dostane na preklad Neila Gaimana, o ktorom dovtedy nepočul a má to byť vraj nejaké „urban fantasy“, povie si, že veď sfúknem toto na rozjazd a vzápätí hŕŕ na ťažkotonážnych majstrov. No a ponúknu mu titul s názvom „Return to Summerhouse“ a s orgovánom na blankytnom pozadí na obálke. Vzal som aj ten a dodnes beriem všeličo; keď raz máte radi literatúru a preklad, nájdete si takmer na všetkom niečo zaujímavé. Len romance mi už neponúkajú, preložil som tri a svorne sme sa s vydavateľmi a čitateľmi zhodli, že to je tak akurát.

Považujete profesiu prekladateľa za veľmi náročnú?
Prekladať knihy nie je náročné. Žánrové tituly majú svoj výrazový register, ktorý keď si osvojíte, ide to ako po masle; kvalitná beletria sa prekladá pomalšie, ale baví vás o to viac, lebo kladie prekážky, ktoré musíte zdolať, čo je samo osebe odmenou; pri náučných knihách zasa získate znalosti, o ktorých ste netušili, že by vás niekedy mohli zaujímať. Náročné – a keď nás na to upozorňovali pedagógovia, neverili sme im, ale je to presne tak – sú zle napísané knihy. Frázy, klišé, nuda, všemožné textové chyby a nedôslednosti, monotónny slovník, ustavične sa opakujúci pôdorys viet. Veci, z ktorých vás ide roztrhnúť a zas a znova si pri nich v duchu, niekedy aj nahlas, hovoríte: Keď on to nie je schopný napísať dobre, prečo to mám zaňho robiť ja? Odpoveď znie: Lebo vašou úlohou je dodať slovenskému čitateľovi kvalitný produkt. Bez ohľadu na vstupnú surovinu. A tak trpíte a bohujete a spolu s redaktormi vytĺkate z textu knihu.

Prečo sa potom podľa vás také knihy vôbec prekladajú? Veď výber je dosť široký na to, aby sa vydavateľ vyhol prekladu tých menej šťastných titulov.
Úprimne, neviem. Pritom nejde iba o preklad, poznám z prvej ruky príbehy o známych slovenských literárnych menách, ktoré by bez svojich redaktorov neboli tam, kde sú. A vonkoncom nemám nič proti dobre napísanej žánrovej literatúre, sám som prekladal niekoľko skvelých vecí. Pôjdem asi sám proti sebe, keď to poviem, ale myslím si, že vychádza príliš veľa kníh. Čiže je čoraz viac šedého, jednorazového, zabudnuteľného priemeru a slovenský čitateľ je pri absencii autoritatívnej kritiky zmätený na hranicu rezignácie. Vyberá si podľa sezónnych trendov a vydavateľstvá sa do tých trendov pokúšajú trafiť, preto kupujú práva na všeličo možné. Treba však dodať, že ja zase do vydavateľskej kuchyne až tak dobre nevidím a za uvedením toho-ktorého titulu na trh je oveľa viac iných faktorov.

Na čo všetko musí prekladateľ pri preklade myslieť?
Aj na túto otázku sa moja odpoveď mení. V škole vás, prirodzene, učia, že najviac je text. Voči nemu ste zodpovední, je jedno, čo si myslia redaktori, čitatelia, kritici, čo vyžaduje jazykový úzus či nejaká prekladová tradícia. Malý vzdorovitý purista, čo mi sedí na ľavom pleci a pofajčieva cez dlhú špičku, si to stále myslí. Ak raz Tolkien dal milému, bodrému a smiešne rázovitému Bilbovi detsky veselé priezvisko Baggins, tak je Miešok správny – nehovorím, že jediný možný – preklad, nech sa davy adorujúcich fanúšikov, ktorí by radi vo svojej rozprávke videli dospelejší a závažnejší príbeh, než akým Pán prsteňov v skutočnosti je, postavia na hlavu. Prax ma však naučila predsa len myslieť viac na čitateľa. Pretože keď trebárs záujemca o romantickú literatúru siahne po výtlačku s príjemnou, elegantnou obálkou, pochopiteľne očakáva rovnako vkusne spracovaný príbeh, a príliš verný preklad toho, čo sa dnes maskuje ako červená knižnica, by ho mohol zbaviť posledných zvyškov viery v ľudstvo.

Venujete sa len umeleckému prekladu?
Prevažne. No pribúdajú aj iné tituly. Mám na konte dve encyklopédie, boli síce pre deti, ale najmä Encyklopédia morských živočíchov pre vydavateľstvo Mladé letá bola pre mňa mimoriadnou skúsenosťou, pretože redaktorsky sa na nej podieľal odborník-biológ a ten mi osemdesiat percent živočíšnych mien prekopal, lebo taká chobotnica už dávno nie je chobotnica, ale osmonoh, a vari z desiatich druhov žralokov uvedených v knihe mal v odbornom názve slovo žralok asi tak jeden. Vďaka osvetovej práci vydavateľstva Absynt som si vyskúšal reportážnu literatúru či biografiu a minulý rok som trochu ošedivel pri preklade hutnej investigatívnej knihy McMafia: Dokonale organizovaný zločin, ktorá vyšla iba nedávno. Čisto technickému, právnemu alebo inému profesijne viazanému prekladu sa nevenujem, ako vraví rozprávkový kráľ v podaní Jana Wericha: „Na odbornou práci mají být odborníci.“

Cítite zo strán vydavateľstiev časový tlak, čo sa vyhotovenia prekladu týka?
V zásade by sa dalo povedať, že čím je vydavateľstvo väčšie a staršie, tým väčšmi si potrpí na termínoch. Niekedy treba stihnúť preložiť knihu rýchlo, aby vyťažila z prebiehajúcej celosvetovej kampane alebo aby nevyšla skôr v Českej republike, vtedy je prísny termín, ale zase aj vyšší honorár. Inak sú redaktori chápaví, vedia, ako to chodí, že nie každá kniha a každá strana ide rovnako rýchlo, že preklad beletrie je tvorivá práca. Termíny sa, pravdaže, určujú a občas sa aj dodržia. Za seba musím povedať, že so mnou sú redaktori veľmi trpezliví a hádam by sa im patrilo za to na tomto mieste poďakovať. Hoci možno viac ocenia, keď nabudúce stihnem odovzdať skôr.

Dnes sa na trhu objavuje stále viac kníh, ktoré sú preložené dosť nekvalitne. Prečo si myslíte, že je to tak?
Tu sa zase budí ten môj purista na ľavom pleci, možno až snob. Verejná diskusia o kvalite prekladu je totiž, aspoň z môjho pohľadu, založená na mýtoch, skreslených domnienkach a davovej mentalite. Preto vždy, keď príde na pretras, cechovo sa uchyľujem k pozitívnej diskriminácii a prekladateľov sa zastávam. Aj keď sa im niečo nepodarí. Občas mám dojem, akoby prekladová literatúra – tá apoteóza textu, s ktorou som vychádzal zo školy a ktorú si mnohí s láskou celý život pestujú – niekedy dávno niekomu čosi nepekné urobila, a odvtedy sa na ňu za trest berie prísnejší meter než na množstvo iných oblastí ľudského snaženia. Stačí jeden preklep, lebo ten postrehne každý, kto ukončil prvý ročník základnej školy, a už počujeme, že je tu ktosi neschopný, že je fušer. V priemernej tristostranovej knihe je okolo päťstotisíc úderov. Našli ste preklep? A nedajbože ypsilon? Dobre, to je chybovosť 0,0004 percenta. Ako sú na tom iné profesie? Ako ste na tom vy? Samozrejme, toto nemá s kritikou prekladu nič spoločné a rozhodne nechcem obhajovať lajdáctvo či zámernú nedbalosť, len by sa mi páčilo trochu rozšíriť obraz, svet je širokouhlý a prekladať neznamená vymieňať slová za slová.

Mnohé profesie sú vo vydavateľskej brandži podhodnotené, pričom prekladateľstvo je jednou z nich. Ste prekladateľ na voľnej nohe alebo máte ešte aj iné zamestnanie? Dokáže sa dnes prekladateľ uživiť?
Musí sa obracať. Množstvo prekladateľov má iné, hlavné zamestnanie a prekladu sa venuje popri ňom. Je to dobrý prístup. „Vyvetráte si hlavu“, keď robíte raz to, raz to, ste finančne zabezpečení, máte kedy dať si záležať na kvalite, lebo neberiete veľa kníh, a nehrozí vám vyhorenie. Bolo by fajn vyskúšať si to aj takto. Prekladať na plný úväzok si vyžaduje sebadisciplínu a dobrú organizáciu času, čo som vždy pokladal za slaboduché reči z kníh o rozvoji osobnosti, až kým neprišli dni, keď zrazu precitnete za počítačom o pol dvanástej dopoludnia, uvedomíte si, že ste hore štyri hodiny, lebo ste vstávali normálne o pol ôsmej, ale zatiaľ ste nepreložili ani ťuk. A presne toľko ste aj zarobili. Prokrastinovať v kancelárii za hodinovú mzdu je čosi celkom iné, než flákať sa za zmluvný honorár. Prekladom kníh sa uživiť dá, chce to chápavé okolie a tvrdý zadok.

Aký ste čitateľ? Čo najradšej čítate?
Čitateľ som náročný. Potrebujem kvalitnú svetovú literatúru, keď si chcem odpočinúť od niečoho nie až tak výberového, čo prekladám, a potrebujem kvalitnú slovenskú literatúru, lebo niekedy sa stane, že mi akoby došli slová, normálne sa minuli. Všetky som cez deň nahádzal do počítača a potrebujem doplniť slovnú zásobu ako živiny alebo pohonné hmoty. Špecifické sú súčasné preklady do slovenčiny, pri ktorých sledujem štýl druhých prekladateľov, striehnem na chyby, vymýšľam, čo by som urobil inak, a učím sa, čo robia inak druhí – a kniha tak nejako ubehne popritom. Takže som trochu deformovaný, a aj preto vyhľadávam majstrov, môžem si pri nich odpočinúť a nechať sa viesť. Iba oni vás zavedú tam, kde ste ešte neboli. Ak chcete meno, slovenské, tak trebárs taký Johanides by sa mal čítať oveľa viac.

Nejaké rady pre začínajúcich prekladateľov?
Buďte svoji. Prekladatelia sa učia od iných prekladateľov, redaktorských pracovníkov, jazykovedných odborníkov. Existujú stovky rád, najmä o jazykovej kultúre, lebo sú slová a frázy, ktoré sú síce spisovné, ale redaktori si o nich myslia svoje a budú vás presviedčať o vlastnej pravde. A potom prídu iní a budú vám tvrdiť presný opak. Ľahko sa v tom dá stratiť. Tak ako v preklade. Preto treba mať oči a uši otvorené a rešpektovať pravidlá, no zároveň je dôležité zachovať si, respektíve vytvoriť vlastný rukopis a toho sa držať. Jazyk je taký veľkorysý, akí veľkorysí k nemu budeme my. Angličania majú milión slov, my vreckovku vo vrecku zabalenú do vrecka.

A perlička na záver: Ste nejako rodinne spriaznený s českým literárnym historikom Milanom Kopeckým?
Nie, nie som s ním spriaznený, ale už sa ma na to pýtali. Pred rokmi na vedeckej konferencii si jedna profesorka sediaca vedľa mňa čítala menoslov zúčastnených, a keď uvidela meno Milan Kopecký, spýtala sa polohlasom do pléna: A ten ešte žije? Žil som. On, myslím, už nie.


Autor: Jana Šulková
Zdroj obrázkov: Milan Kopecký
Páčil sa vám článok? Podporte ho zdieľaním na sociálnych sieťach: