Mirka Ábelová: Pokiaľ ide o prácu so slovom, mám rada výzvy a skúšanie nových vecí

Mirka Ábelová

Mirka Ábelová je slovenská poetka, rozhlasová redaktorka, textárka a najnovšie aj prekladateľka. Má na konte niekoľko básnických zbierok – Striptíz (2011), Na! (2014) či Básničky pre domáce paničky (2016) –, pričom za svoju tvorbu získala aj rôzne ocenenia. V súčasnosti sa venuje aj prekladaniu poézie mladej autorky Rupi Kaur, preto nás zaujímalo, ako sa v tejto svojej novej pozícii cíti. Viac si môžete prečítať v rozhovore.

Aké boli vaše prvé pocity, keď vám ponúkli možnosť prebásniť celosvetovo známu zbierku Mlieko a med, keďže ste s umeleckým prekladom dosiaľ nemali skúsenosti? Váhali ste, či túto prácu vziať?
Bola som prekvapená, pretože, ako hovoríte, žiadne skúsenosti s prekladmi som dovtedy nemala. S tým bolo spojené aj moje premýšľanie o tom, či do toho ísť, alebo nie. Ja som celkom zástankyňa toho, aby ľudia robili to, čo vyštudovali. A sama to často porušujem (úsmev). Pokiaľ ide o prácu so slovom, mám rada výzvy a skúšanie nových vecí. V minulosti som takto „liezla“ do kapusty textárom či herečkám, tak som si povedala, že skúsim vliezť do kapusty aj prekladateľkám. Dúfala som, že mi pomôže práve to, že sama píšem básne.

Neobávali ste sa toho, ako budú na výsledok reagovať čitatelia? Preložiť poéziu je predsa len veľmi náročné, pričom preklady kníh vo všeobecnosti sú na Slovensku čitateľmi aj často kritizované.
Ani nie, ja som si už za tie roky na kritiku zvykla. Čím viac sa s ňou človek zmieri, tým jej, akoby paradoxne, chodí (momentálne) menej. Anglicky viem, no tiež viem o svojich limitoch, a tak som poprosila o pomoc s kontrolou prekladu aj môjho dobrého priateľa – šéfredaktora časopisu Kapitál a prekladateľa Tomáša Hučka. Ten mi pomohol, aby mi v texte náhodou neušli nejaké zverstvá. Bola to veľmi milá spolupráca. Pokiaľ ide o básne samotné, snažila som sa veriť svojej intuícii.

Mirka Ábelová

S čím ste mali pri preklade najväčší problém?
Boli to názvy kapitol. Naoko jednoduchá vec, ale v podstate pekelne zložitá. V origináli mali -ing koncovku, bolo teda jasné, že autorke ide o proces, ktorý by bolo najlepšie vyjadriť podstatným menom. To však v slovenčine neznelo dobre. Napríklad The loving, The hurting atď. – milovanie, ľúbenie, ubližovanie, zraňovanie, znelo to fakt hlúpo. Tak sme z nej urobili zranenú či milovanú. Nie som s tým dodnes úplne ok, ale aj náš jazyk má svoje limity. Čo sa dá robiť.

Medzi prekladateľmi kníh a ich redaktormi bývajú pri snahe o dosiahnutie čo najlepšej kvality textu často nezhody. Ako sa vám spolupracovalo s pani redaktorkou Luciou Krajíčkovou? Boli v texte nejaké problematické pasáže, v ktorých ste dlhšie hľadali tú správnu cestu?
Ani nie, Lucia je veľká profíčka. Dali sme pár mailov, jeden telefonát a jedno stretnutie, kde sme si prešli báseň po básni a našli sme kompromis. Mala veľa dobrých postrehov, ktoré mne, počas zahltenia textom, ušli.

V čom vidíte výnimočnosť zbierky? Prečo podľa vás zaujala toľkých čitateľov po celom svete?
Rupi píše primárne o vzťahoch a píše zrozumiteľne. To majú ľudia radi. Myslím, že jej pomohol aj Instagram, cez ktorý svoje texty šírila medzi ľudí.

Ak by ste mali poéziu Rupi Kaur zhodnotiť, badáte v nej aj nejaké nedostatky? Ak áno, aké?
Občas mi u nej prekáža práve to vzťahové zacyklenie. Z básní, ktoré sú primárne o vzťahoch, som už asi trochu vyrástla, baví ma objavovať aj iné témy. Je výzvou písať zaujímavo aj o možno naoko menej zaujímavých či čitateľským publikom obľubovaných veciach ako vzťahy. Občas mi prekáža jej pátos a chýba trocha nadhľadu či sebairónie.

Sama ste autorkou niekoľkých oceňovaných zbierok poézie. Vidíte medzi vašou tvorbou a tvorbou Rupi Kaur nejakú spojitosť? Či už z tematického, jazykového alebo iného hľadiska…
Myslím, že to, čo nás spája, je, že sa obe snažíme písať zrozumiteľne. Nezaťažovať text mnohými zložitými metaforami, viacerými zložitými vrstvami významov. Dostať poéziu bližšie aj k tým ľuďom, ktorí nepatria svojím vzťahom k nej k „fajnšmekrom“ alebo, povedzme, literárnym snobom (úsmev).

Prekladáte aj druhú zbierku tejto mladej autorky. Ako sa vám na nej pracuje? Je to už jednoduchšie ako pri zbierke Mlieko a med?
Už sa trošku „poznáme“ (smiech). Plus-mínus tuším, čo od nej môžem čakať, kam to celé smeruje. Zatiaľ som preložila prvú časť zo štyroch, išlo to celkom rýchlo. No ale uvidíme (úsmev).

Pracujete aj na vlastnej tvorbe? Ak áno, môžete nám čo-to prezradiť, príp. kedy sa na ňu čitatelia môžu tešiť?
Ja píšem básne neustále. Sú už súčasťou mojej existencie. Rukopis novej zbierky Večný pocit nedele som odovzdala, teraz ju čaká už len grafické spracovanie a pôjde do tlače. Vyjde v Artfore 9. novembra. Snažím sa v nej trochu zmapovať sociálny tlak na tridsiatničky, pokiaľ ide o deti, následne tehotenstvo a v poslednej časti reflektujem materstvo ako také. Asi to nebude úplne divočina, ktorú by si chcel prečítať každý chlap, ale určite to mnohých ľudí pohorší. Žartujem. Myslím, že to bude moja doteraz najúprimnejšia kniha.


Autor: Jana Šulková
Zdroj obrázkov: Mirka Ábelová
Páčil sa vám článok? Podporte ho zdieľaním na sociálnych sieťach: