Môj (nazvime to) deň v povolaní kníhkupca alebo Ako mi písali do rádia z iného kníhkupectva

Svet podľa Mary

Dlho som rozmýšľala nad tým, či tento článok napíšem. Ak sa pýtate prečo, možno sa v nasledujúcich riadkoch dozviete odpoveď. Keď som začínala v Martinuse ako kníhkupec, bola som neskutočne šťastná, že môžem byť medzi knihami a môžem byť obklopená ľuďmi, ktorí tie knihy milujú tiež. Lenže ja som ako med pre včely. Teda lepia sa na mňa, nie včely (našťastie), ale trápne situácie, ktoré veľakrát nechcene vyvolám aj ja. Možno si pamätáte obrovský „boom“ okolo hry Minecraft, na základe ktorej boli vydané aj rôzne príručky. Ak si dobre spomínam, tak bola taká staviteľská, potom… no… dospomínala som. Skrátka ich bolo niekoľko. Mali sme ich vyložené a ľudia ich kupovali ako rožky. Alebo ako salónky na Vianoce. Síce neviem, či sa ešte salónky kupujú, my ich teda doma už asi nemávame. No ale späť k veci. Prišiel pán a hovorí mi: „Dobrý deň, chcel by som knihu maincrfjdbdfbsd…“ Presne takto mi to povedal. Ja som mu, samozrejme, nerozumela, a tak som sa snažila dovtípiť, čo naozaj chcel. Keďže bol dospelý a ja som v ten deň už predala pár historických kníh, hovorím mu: „Od Hitlera? Tá je vypredaná.“ Mali ste vidieť ten výraz, ktorý sprevádzala reakcia: „Minecraft. Nie Mein Kampf. Chcem to pre syna.“ Nuž, kniha bola, mimochodom, hneď vedľa mňa. Zlatý a už aj šťastný otecko si ju bral so sebou. Šťastný bol možno aj preto, lebo sa už so mnou nemusel rozprávať. Ďalej prišla jedna veľmi príjemná pani, s ktorou som sa rozprávala, radila som jej, už som jej dala do rúk 3 knihy, ktoré hľadala, a potom mi hovorila o jednej knihe (neviem už, ktorá to bola, ale viem, že som ju čítala, čiže niečo fantasy alebo sci-fi), ktorú prečítal jej syn za krásne štyri dni. Bola som nadšená, pretože ja som tú istú knihu prečítala za dva dni, čiže som presne vedela, aká je dobrá. Nadšenie bolo ale už len na mojej strane, keďže som si dovolila knihu prečítať rýchlejšie. Poučenie: nikdy, nikdy, nikdy nehovorte zákazníkovi, ktorý sa zdá byť priateľský, že ste niečo prečítali rýchlejšie ako jeho syn.

Mám tu kapitolu samu o sebe, ale neviem, či to je možné opísať. Predpokladám, že toto čítajú ľudia aj nad 18 rokov, ale rozhodne aj tí, s ktorými ešte na pivo ísť nemôžem. Mali sme sekciu s názvom ezoterika a v lete tam zvykol sedieť taký vlasatý pán vždy hore bez. Poslušne som sa prišla spýtať, či niečo nepotrebuje. Potreboval, ale nie knihu. Opýtal sa ma, či mám priateľa a či som vydatá. Potom mi tipol vek 16 rokov. Ja neviem, ešte sa niekto vydáva v šestnástich? Neskôr som dostala ponuku na rôzne veci a vypočula som si jeho príbehy zo života. Aby som vás dostala do obrazu bez podrobného opisu – 50 odtieňov sivej je film, ku ktorému by som to prirovnala. Lenže toto už nebola paródia na Twilight. Aj keď…

Toto boli ale naozaj výnimočné okamihy, inak sú to ľudia neskutočne milí a zlatí. Aj keď niekto prišiel s prosbou, že chce knihu, ktorá má červený obal a mali sme ju pred rokom vo výklade. Jeden taký príklad mi teraz napadol. Prišiel pán, že chce knihu (vymyslím si už obsah, ale pointa ostáva), v ktorej hlavný hrdina išiel do hôr. Vraj o tom bol aj film. Ani za svet som to nemohla nájsť, tak som sa opýtala, ktorý herec tam hrá. Povedal mi a začala som googliť. Vysvitlo, že hlavná postava išla na súd, nie do hôr, ale happy end mala kniha, film a aj tento príbeh. Nikdy nezabudnem na dámy, ktoré prišli a chceli Farára s Cadillacom. Moja reakcia bola okamžitá: „Mních, ktorý predal svoje Ferrari?“ Bolo to ono.

Ak ste si prečítali názov, je tam ešte tá vec o tom, ako mi písali z iného kníhkupectva do rádia. V prvej vete som písala, že som dlho rozmýšľala nad tým, či tento článok napíšem. Je to pravda. Rozmýšľala som tak dlho, až mi vypadla pointa.

Nuž, keď som si tú tému nahlasovala, určite som mala jasnú predstavu, čo o tom napíšem, ale to do dnešného dňa, ako som spomínala, vyprchalo, a tak tu máte príhody z Martinusu a na záver dodám, že, áno, písali mi dámy z kníhkupectva z Ružomberku. Vraj ma počúvajú a sú nadšené z toho, že robíme besedy a pýtali sa ma aj na moje obľúbené knihy a autorov, ktorí na mňa urobili dojem. Odpovede dostali a ostali aj vernými poslucháčkami. Je skvelé, že keď milujete knihy, je jedno, kde sa nachádzate. Už teraz sa teším na písanie ďalšieho článku. Mám už predstavu, o čom bude. Len dúfam, že tentoraz na to nezabudnem.


Autor: Annamária Mary Závodníková
Zdroj obrázkov: Vinlit
Páčil sa vám článok? Podporte ho zdieľaním na sociálnych sieťach: