Mucha / TVORÍME

Telefón mlčal.

Dvere i okno boli zavreté. Iritujúco tikajúce hodiny visiace na stene ukazovali niečo po jedenástej v noci. Pri svetle nočnej lampy Živá bytosť nebola sama. Niečo tam bolo stále s ňou a nenechalo ju to pokojne dýchať.

A telefón stále mlčal.

Množstvo neutlmenej energie vyvolávalo v Živej bytosti pocit ustavičnej aktivity a nekontrolovanej akčnosti. Keďže mala izba iba šestnásť metrov štvorcových, vyvolalo to v nej nutkanie nezostávať na mieste, ale hýbať sa, kým ju od malého priestoru neroztrhne. Začala pri okne. Chodila okolo parapetnej dosky natretej nabielo. Obzerala si výhľad na tmavú uličku s autami, lucernami a odpadkovými košmi. Keď ju svet za oknom omrzel a pochytila ju úzkosť, zamerala sa na abstraktný obraz na stene, ktorý pre ňu predstavoval len spleť neidentifikovateľných čarbaníc. Asi takých, aké sa krútia aj v jej útrobách. Nemotorne podišla ku poličke s knihami. Prešla končatinami po prebaloch dvoch starých zväzkov a zamierila ku kancelárskemu stolu. Tam sa zdržala najdlhšie. Fascinovaná svetlom nepozorne hľadela na lampu. A na papiere roztiahnuté po stole. Pohotovo, ale zároveň nepokojne priskočila k posteli s flanelovými obliečkami, k nočnému stolíku a opäť: Začala pri okne. Chodila okolo parapetnej dosky natretej…

A telefón ešte stále mlčal.

Nedostatočné sústredenie trápilo Živú bytosť odnepamäti. Impulzívnosť a prchkosť ju vraždila zvnútra. Vytrhávala jej orgány ešte počas života. Deptala ju. Sadla si na stôl k lampe. Nálada sa jej vyšplhala na záporné hodnoty.

A telefón ešte stále a stále mlčal.

Živá bytosť napokon vykonala, čo musela. Pri zhasnutej lampe, v úplnej tme. Na stole zostala krv. Drobné priestupky Živú bytosť nezaujímali.

A telefón sa konečne rozozvučal: „Áno, tu Alex Mucha. Konečne mi voláš. Skoro ma zabila…“


Autor: Daniela Lysá
Zdroj obrázkov: Vinlit
Páčil sa vám článok? Podporte ho zdieľaním na sociálnych sieťach: