Nahý vetrík / TVORÍME

Stáli na chodníku na okraji sídliska. Obaja hľadeli na veterný vír, ktorý sa krútil neďaleko železničného násypu.
– Dedko? A mamka vravela, že ty si metrológ. A že vieš všetko o dáždiku, vetríku a slniečku. A prečo sa tento vetrík tak krúti?
– Mirka! Nie metrológ, ale meteorológ. A…, už vlastne ani nie som. Teraz som už skoro rok na penzii.

Mirka s otvorenými ústami pozerala na šantivé piruety veterného víru. Po chvíľke to nevydržala, pustila dedkovu ruku a rozbehla sa za vírom. Kým však k nemu stihla dobehnúť, vír sa stratil a k zemi už iba pomaly klesalo zvírené suché lístie. Mirka sa smutno vrátila k dedovi.
– Prečo utiekol? Veď ja som sa s ním chcela len trochu pohrať.
V dedovi zahrali všetky žilky a prebudili sa v ňom spomienky na časy, keď na univerzite prednášal meteorológiu. Už sa chcel pustiť do zložitého vysvetľovania o energetických charakteristikách turbulentných vírov, o ich vlnových dĺžkach a spektrách, keď si uvedomil, že vnučka by ho nepochopila. Chvíľu bol bezradný, potom si však našťastie spomenul, že tieto letné víry, ktoré vznikajú vplyvom tepelného vyžarovania zemského povrchu, sa ľudovo nazývajú aj bosorky.
– Vieš, Mirka, takýmto vírom sa ľudovo hovorí bosorky, lebo v každom z nich je zakliata jedna zlá čarodejnica. Takto chodí po svete, a keď sa jej chce niekto dotknúť, tak sa vždy rozpadne, zmizne a nikto nevie kam a kde a kedy sa objaví znovu.
Mirke zažiarili očká. Táto hra na rozprávky sa jej zapáčila. Šibalsky pozrela na dedka a začala radostne džavotať …
– Ale dedko. Veď to bol iba šantivý vetrík, ktorý si obliekol plášť z jesenného lístia a tancoval svoje piruety ako krasokorčuliar. A potom zhodil svoj krásny oblek z lístia a utiekol.
– Vlastne ty máš pravdu. Bol to vetrík, ktorý v teplom jesennom slniečku tancoval svoj rozlúčkový tanec s letom – pokračoval v hre dedko a žasol nad obrazotvornosťou malej Mirky.
– A včera po daždi bola na nebi pekná dúha. A mamka povedala, že dúha vodu pije. Ale veď ona nepije vodu! Jeden jej koniec bol nad mestom a druhý nad lesom. Ale tam nie je nikde žiadne jazero, takže dúha nemohla piť vodu.
– Nuž, to ja neviem, či pije vodu. Ja viem iba to, že dúha vzniká vždy po daždi
– vykoktal zo seba smutne dedko, lebo si nevedel rýchlo spomenúť na žiadne pekné prirovnanie. – Ale neboj sa. Ja na niečo prídem – a šibalsky na ňu mrkol.
– Ale babka povedala, že ty to musíš vedieť, lebo aj ty si pil ako dúha.
Dedko zostal šokovaný. Tak to je už veľa. Od zlosti očervenel. Čo to tie ženské stvárajú? Čo im nestačí, že už viac ako 5 rokov nepije? A prečo mrzačia dieťaťu hlavu všakovakými planými rečami? Potom si uvedomil, že Mirka na neho spýtavo pozerá, chce sa hrať ďalej a čaká na jeho odpoveď. Vtedy mu to napadlo.
– Dúha, to je žiarivý úsmev slniečka vždy potom, keď sa vyumýva v teplom dáždiku.
Vnučka na neho prekvapene pozerala. Začervenal sa. Asi som to až príliš prehnal. Som ja ale starý blázon.
– Jéj. To je ale pekné. Dedko, a vieš aj to, čo to je rosa?
Dedko si s úľavou vydýchol. Tak jej sa to páči. Ale rosa? Íha, nemôžem jej dať vedeckú definíciu. Musím si rýchlo spomenúť na dáku peknú metaforu alebo rozprávkové prirovnanie.
– Juj Mirka. Neviem. Tak rýchlo to neviem. Neboj, my dvaja už niečo spoločne vymyslíme. Ale teraz už musíme ísť domov, lebo mamka s babkou nás už čakajú.
Mirka vložila svoju malú rúčku do jeho veľkej dlane a neustále poskakujúc a džavotajúc sa s ním vybrala smerom k domu.

Pomaly sa vracali s vnučkou domov. Šantivá nálada už opadla a on nevedel, o čom sa má s vnučkou rozprávať. Bol trochu nesvoj z toho, že sa nechal uniesť a rozblázniť. Ale to len kvôli malej. Ej veru, či si ma len omotala okolo prsta. Malá bosorka. Asi mi počarovala. Ale nevadí. Hlavne, že mala radosť. Ale pritom bol aj nahnevaný na ženu a dcéru. Ako si to len dovolili, takto ho zhodiť v očiach dieťaťa. No počkajte. Veď vám to ja vytmavím.

Keď prišli do dvora, Mirka sa radostne rozbehla za mamkou a babkou, ktoré pripravovali ovocie na zaváranie. Radostne džavotajúc im začala pomáhať ukladať očistené polovičky a štvrtinky jabĺk, hrušiek a marhúľ do pohárov na zaváranie. Dedo chvíľu stál pred dverami domu a hľadel na ich radostné zvítanie. Ženy veselo žartovali a nevšímali si ho. Urobil to, o čo ho poprosili, bol na prechádzke s vnučkou a teraz sa konečne môže venovať svojej milovanej vedeckej práci.

Pozrel sa ponad záhradu na severozápad, kde sa podľa predpovede začali hromadiť búrkové oblaky. Blížil sa studený front. Možno stihnú pripraviť všetko ovocie, kým príde búrka. Zašiel do domu a asi polhodinu sa snažil študovať odborný článok v renomovanom vedeckom časopise. Ale nedarilo sa mu. Nevedel sa naplno sústrediť.

Čo sa to s ním deje? Prečo je taký nespokojný? Žeby už začal skutočne starnúť? Vraj starí ľudia sú ako malé deti. Ale veď on sa iba hral s vnučkou. Tak prečo má pocit, ako keby zradil svoje najtajnejšie zásady?

Vstal a bezmyšlienkovite chodil po obývačke. Vonku sa už začalo stmievať. Otočil sa od okna a podišiel k televízoru. Pár minút hľadel na televíziu a popritom načúval hlasom z dvora, kde sa Terka lúčila s dcérou a vnučkou.

Nikdy nemal rád tieto ich dlhé lúčenia. Vždy sa im snažil vyhnúť. A rodina to rešpektovala. Nenútili ho do bozkávania sa, objímania sa a všetkých tých babských nežností. Zvykli si vítať sa s ním a lúčiť sa s ním stroho. Iba jednoduchým ahoj, prípadne zamávaním ruky.

Zrazu si uvedomil, že stojí predo dverami na dvor a že už-už čiaha na kľučku. Preľakol sa. Čo tu vlastne robí? Hádam len nechce ísť von? Zaváhal. Z dvora začul zvonivý smiech dcéry Anky, džavot vnučky Mirky a hravé predstieranie nedôvery jeho ženy Terky.

* Článok pokračuje na ďalšej strane

Páčil sa vám článok? Podporte ho zdieľaním na sociálnych sieťach: