Nahý vetrík / TVORÍME

* Pokračovanie článku z predchádzajúcej strany

Jasne počul provokatívnu a pritom šantivú otázku Terky.
– A dedo to takto povedal? Naozaj? Mirka, priznaj sa. Ty si si to iba vymyslela! Veď dedo takéto veci nikdy nehovorí!
– Ale hovorí! Hovorí! A veľmi sme sa na tom obaja smiali.
– No tak to je už niečo. Dedo sa s tebou smial?

Rýchlo sňal ruku z kľučky, akoby sa popálil, a nevediac prečo, zahanbene sa ponáhľal späť k televízoru. V hlave mal ešte väčší zmätok ako pred chvíľou, ale odmietol o tom rozmýšľať. Babské reči. To nie je nič pre neho.

Potom vstal a akosi intuitívne podišiel k zapnutému laptopu. Hádam predsa len trochu popracuje. Zišlo by sa porobiť dáke výpočty. Po pár minútach však zistil, že je na stránke Googlu a do prázdneho okienka napísal slovo „rosa“. Ale nestačil ani kliknúť na enter, keď zrazu vedel, ako najkrajšie povedať, čo to je „rosa“. Vyskočil ako malý chlapec a rozbehol sa k dverám. Pred dverami sa však zarazil. Cez dvere počul, ako sa žena s dcérou veselo smejú. Nie. Čo vlastne blázni. Mirke to povie, keď budú spolu sami.

Odkedy bol dôchodca, bol neustále akýsi nesvoj. Síce ešte pracoval na polovičný úväzok, ale čím ďalej, tým viac si bolestivo uvedomoval, že mladí zvládnu všetku robotu aj bez neho.

Pred pár rokmi prestal piť a uzavrel sa vo svojom svete vedy a práce, ktorú bral smrteľne vážne a nikdy o nej nežartoval. Čím dlhšie abstinoval, tým viac si uvedomoval, že v robote  ho kolegovia pokladajú za snaživého čudáka, suchopárneho teoretika, s ktorým sa dalo rozprávať akurát tak o práci. No a rodina mu jeho čudáctvo tolerovala tiež. Veď hlavne, že nepil. Sem-tam ho poprosili niečo urobiť, väčšinou jednoduché, domáce práce. Vyniesť smeti, umyť riad, pokopať záhradu a podobne. Vždy si poctivo zafrflal, že ho odtrhávajú od práce, ale nakoniec vždy urobil, čo bolo treba. Veď aj dnes ho poslali von, na prechádzku s vnučkou, lebo žena s dcérou chceli spolu zavárať ovocie.

Celý rodinný život šiel akosi mimo neho. Nikto od neho nič nechcel, báli sa ho vyrušovať v jeho práci. Keď sa niekedy potreboval pochváliť výsledkami svojej práce, tak ho zo slušnosti vypočuli ako otca alebo manžela a tvárili sa, že sú radi jeho úspechu. Ale bolo im to vo väčšine prípadov ľahostajné, lebo sa v tom nevyznali. Bol sám. A odkedy abstinoval, tak jeho samota bola ešte citeľnejšia.

Výpočty, správy, nové metódy. Koho to vlastne zaujíma. Vždy, keď v robote odovzdal hotovú výskumnú správu, tak bol rád, ak si z nej vedúci prečítal aspoň pár strán. Nikoho iného to nezaujímalo, nikto nemal čas čítať a študovať jeho práce. Daromné trápenie. Pravdupovediac, niečo mu chýba. Stále cíti akúsi nespokojnosť. Alebo je to únava? Znechutene zavrel dokument s textom správy, vstal a šiel k oknu.

Ale áno. Má rád deti. Má syna a dcéru. Ale nikdy nemal čas hrať sa s nimi. Vždy urobil všetko, čo bolo treba, ale na hry s deťmi mu nezostal čas. Zarábal. Robil výpočty. A s deťmi to jednoducho nevedel. Nedokázal s nimi žartovať. Niekedy aj chcel, ale nedokázal to.

Pre detské hry nebolo miesta v jeho prísne vedeckom svete. Workoholickom? Alebo alkoholickom? Vlastne aj, aj. Veď párkrát kvôli vedeckej práci zabudol vyzdvihnúť deti zo škôlky. Zabudol? Vlastne všetci tvrdia, že zabudol, ale on nezabudol. On to stále iba odkladal. Veď mal neodkladnú prácu. A naozaj si myslel, že v škôlke musia na neho počkať. Veď sú za to platení. A ony sa naštvali. Učiteľky. A volali na políciu. Prišiel do škôlky zároveň s policajtmi. A že mal trochu vypité? Veď potreboval dáko spláchnuť tú únavu z roboty. Toľko kriku pre nič. Nechápal ich a ani teraz mu nie je jasné, prečo tak spanikárili.

Ale to bolo dávno. Problémov s alkoholom sa zbavil, ani s prácou to už nepreháňa, len s tými deťmi stále nevie akosi nadviazať kontakt. Vlastne, dnes sa mu to možno prvýkrát podarilo.

Ale áno. Mal rád deti. Rád kvôli nim obetoval svoj čas. Keď bola dcéra ešte v kočíku, rád s ňou chodil na prechádzky v peknom počasí. Vždy si zobral so sebou niečo na čítanie. Veď aj tak nikdy nestíhal prečítať všetku vedeckú literatúru, ktorú mal naplánovanú.

Časom, keď už dcéra vyrástla z kočíka, tak to bolo horšie. Vždy mal problém odpovedať na jej všetečné otázky alebo na ňu dozerať. Akoby ho tými otázkami provokovala. Veď ona nechcela poslúchať a on nemal toľko času, aby ju vychovával. Znechutilo ho to…, ako sa tomu hovorí? Á…, nevedel si k nej nájsť prístup. Áno, to je ten správny výraz. Nájsť prístup.

Ale inak povedané, jednoducho sa zablokoval a radšej utiekol. Vyhovoril sa, že má veľa práce, čo vlastne ani nebola výhovorka. Nech sa o výchovu dieťaťa stará manželka. Niekto musí aj zarábať peniaze.

Ale deti mal rád. To mal. Len sa nevedel s nimi rozprávať a hrať.

Stál pri okne a pozeral na dcéru s vnučkou, ktoré sa konečne rozlúčili s Terkou a odchádzali pustou ulicou. Odkiaľsi sa zjavil studený vetrík a ako rozšantený chlapčisko začal robiť na ulici neplechu. Najprv sa iba nesmelo prehŕňal v kopách lístia na ulici, ale potom sa roztatáril, začal húsť, skuvíňať a drzo vrážal do okien a do dcéry s vnučkou. Akoby mu s každým huncútstvom narastala odvaha, drzosť a chuť ešte viac provokovať ľudí a robiť ešte väčšie škody a pestvá. Roztopašník.

Keď manželka vošla do izby, ešte stále stál pri okne a hľadel na ulicu. Po chvíli zacítil, že zastala za ním, oprela sa o neho a jemne mu položila na plece ruku.
– Mirka bola veľmi šťastná, že si sa s ňou tak pekne rozprával a hral.
Neviditeľná pevná ruka mu zovrela hrdlo, od dojatia mu bolo do plaču, ale chlapsky sa zaťal. Len žiadne babské nežnôstky. Len sa neroznežniť. Potom si uvedomil, že je to silnejšie ako on. Hľadel meravo do okna a keď žena odišla do susednej miestnosti, tak to už nevydržal a rozplakal sa. Niečo sa menilo a on už tomu nedokázal vzdorovať. Stál tam a cítil sa nahý, ako ten vetrík v poli.


Autor: Juraj Ďúran

 

Páčil sa vám článok? Podporte ho zdieľaním na sociálnych sieťach: