NEHODIACE SA PREČIARKNITE / TVORÍME

Pod hladinou bolo príjemne. Voda zahalila všetky pocity, boli naložené v náleve pokoja ako zakonzervované ovocie hnevu, skazy a hanby. Rajská záhrada sklamala, voda je milosrdná bludička – vábi, zmýva, tají. Vynorila som sa nad hladinu, na nedávno opálenom tele sa v rannom tichu trbliecu kvapky, fragmenty jazera. Chytím si vlasy oboma rukami, hlavu nakloním mierne nabok, žmýkam si ich. Pravú ruku stáčam doprava, ľavú doľava, priškrtený cop roní slzy – tieto kvapky ti vraciam jazero. Čľupot pripomína kadečo. Pod tlakom rúk sa rodia slzy. Pod tlakom sa brúsi diamant, to nám hovorili na školení… Moje vlasy sú skoro suché, tak ako moje oči a pocity. Júlové slnko sa oprelo o opálenú pokožku a uschýnajúce kvapky šteklia, všetko ma svrbí. Som vo vode už len po kolená, pomaly kráčam k brehu. Vzala som si osušku, poutierala som zvyšný pocit z vody, hodila na seba šaty, obula sandále a nasadla na bicykel.

***

Sedela som v kresle v čakárni u svojho psychológa a listovala si časopis o životnom štýle. Len tak, z dlhej chvíle, nevnímajúc obsah. Očami som skenovala farebné obrázky, pripomínalo mi to sledovanie ubiehajúcej krajiny z okna vlaku. Krajina prejde okolo vás a vy sa nad ňou nemusíte zamýšľať. Ste ponorení do vnútorného sveta bolesti. Pretože šťastný človek je vnímajúci tu a teraz, teší sa z prítomného okamihu a je plný vďačnosti a radosti. To som ja nebola. Preto som vlastne tu. V čakárni u psychológa. „Tak ako sa dnes cítite, pani Fornerová? Zdravím Vás.“ „Včera som hovorila s matkou, má veľmi nízky tlak a zase plakala.“ Sklopila som oči a akokoľvek som sa snažila pôsobiť vyrovnane, v očiach a v tvári som mala napísané niečo iné. „Vrátili sa vám pocity viny za tento jej stav?“ Prebleslo mi hlavou, že poviem nie, veď toľkokrát hovorená mantra musela na mne zanechať stopy, ale jediné, na čo som sa zmohla, bola pravda: „Áno,“ zrak mi padol na obe ruky, ktoré som si medzičasom zakliesnila jednu do druhej. „Viete, nemôžete za jej nešťastie. Ono je to tak, že by ste nemohli ani za jej šťastie. Každý si tvoríme svoj život, kadečo na nás vplýva, ale čo s tým urobíme, o tom rozhodujeme len my sami.“

***

K čerstvému chlebu s maslom som si uvarila kávu čiernu ako noc. Spenená voda na povrchu vyniesla arómu do celého bytu. Pred rokom som sa bola kúpať v noci. Pred rokom som sa s NÍM bola kúpať v noci. Boli sme ako malé deti, ktoré nepoznajú hranice – špliechali sme, utekali vo vode, ponorení v nej do kolien – podlamovali sa nám aj od lásky, aj od jej sily. Odvtedy sa nechodím kúpať v noci. Zvoní telefón. „Ahoj, ako sa máš? Už si dnes ráno tej hnusnej zákeráčke povedala, nech ide dočerta?“ To je Stela, moja sedemdesiatosemročná babička, ktorá je správne láskavá a ironická zároveň, nepotrpí si na servítky – aj tak nikdy žiadne nepoužije. „Výsledky sú lepšie, mne býva lepšie,“ usmiala som sa a priliala si predsa len do zvyšnej kávy trochu mlieka. „Výborne, pretože nikto z našej rodiny nikdy nečakal na smrť, rozumieš. Ešte aj tvoj dedo ma prosil, nech mu je zem ľahká, aby som ho dorazila – dožil sa deväťdesiatsedem rokov, život sme milovali a život milovať budeme, bez ohľadu na politiku, kraviny, čo sa tu dejú a podobne.“ Počula som, ako si potiahla z cigarety. „Babi, nemala by si fajčiť,“ povedala som jej mierne káravo, hoci som to nechcela povedať, ale svedomie mi nedovolilo. „Nemala, nemala, všeličo sa nemá a čo je z toho života. Ale áno, nemala. Zajtra ma príď pozrieť a neopúšťaj sa, viem, že sa, Lujza, neopúšťaš, ale toto zas mne svedomie nedovolí ti nepripomenúť. Pa, moja.“ „Pa, babi.“ Mala štýl, silu a milovala život a niečo z toho na mňa preniesla. Napriek okolnostiam, vnútornému zamknutému pocitu straty, vedela som, že musím ísť vpred.

* Článok pokračuje na ďalšej strane

Páčil sa vám článok? Podporte ho zdieľaním na sociálnych sieťach: