NEHODIACE SA PREČIARKNITE / TVORÍME

* Pokračovanie článku z predchádzajúcej strany

Mávam obsesie, bojím sa, že niečo pokazím, že zomriem, že neuspejem. Už je to lepšie. Ale existuje to stále. „Neradujete sa zo života, chcete zomrieť, to je duchovná príčina vášho stavu, Milada,“ povedal mi raz jeden jogín, ku ktorému ma poslala bývalá kolegyňa z bývalej práce. „Vidím tam zlý vzťah so ženou.“ „Áno, je to moja matka,“ doplnila som ho. „Žijete pod tlakom viny, ale hovorím vám, osloboďte sa, žite v láske, prijmite ju a žite v mieri so svojím vnútrom.“ Máte svojho psychológa, jogína a pocit na umretie. Keď som mala problém alebo dilemu a fajčila som, išla som si zapáliť na balkón. Intenzívne som sa sústredila na otázku: čo mám robiť? Ako? To alebo ono? Koncentrovaná chvíľa, koncentrovaná myseľ, rituál. To nefajčiar nikdy nepochopí. Nie, už nechcem fajčiť. Nefajčím. Otázky zostávajú, dilemy tiež. Koncentrovane vysávam. Ale to nie je to isté, ako keď vyfukujete dym s otázkou „čo mám robiť?“ bez slov, len posun myšlienok smerom hore. Anjeličku, môj strážničku…

***

Pozerám sa do zrkadla, chcelo by to trochu farbičiek. Vzápätí si uvedomím, že dnes nikam nejdem. Počkať, čo to hovorí Dana, niečo ako: dnes pracujem doma drahá, čo mám preto vyzerať ako strašidlo? Chcem sa cítiť dobre, takže sa tak k sebe správam či som doma, alebo idem preč. Dana má recept na všetko – na dobrú sviečkovú aj na to, ako sa neposrať z príliš logického uvažovania. Ty už nemáš rada jazero, však? Spýtala sa ma raz podvečer sedemročná neter. Prečo by som ho nemala rada Elinka, veď naň chodím každé ráno, keď je na to počasie. Nechodíš naň večer, neusmievaš sa tak, ako si sa usmievala pred rokom. Deti sú čudné – vnímajú možno viac, ako si myslíme. Zaskočila ma, a tak som jej povedala, že pôjdeme dnes na ihrisko do lesoparku. Úplne odveci.

Zatočila sa mi hlava, mám nízky tlak. Nízky tlak vás občas posadí, uloží ľahnúť. „Na, daj si vodu,“ sestra mi podáva pohár. Ak sa niečomu vyhýbame, pretože to dokáže rozryť zem našej minulosti, ktorá vzdychá od bolesti, stále to má nad nami moc. Pohár som položila. Stečené kvapky zanechali stopu na stole zo skla.

***

„Niekedy mám pocit, že si nezaslúžim žiť, občas sa pristihnem, že chcem umrieť,“ pozrela som sa vyčítavo na svojho terapeuta. „Viete, ja to vzápätí oľutujem a hovorím, že nie, nechcem, nech mi všetci odpustia, nechcem.“ „Pani Fornerová, to je presne ten problém – VY si musíte v prvom rade odpustiť a byť na seba dobrá.“ Cestou domov kráčam okolo jazera. Je skoro ráno a vidím len pár bežcov a ženu, čo nasadá na bicykel. Vyzerá, že si bola zaplávať.

***

Žijem svoj život s úsmevom, naučila som sa plakať vo vnútri bez toho, aby som si to uvedomila. Raz v popoludňajšej relácii hovorila jedna žena, že takto sa nemá žiť, pretože z potláčanej bolesti môže človek vážne ochorieť. Niekedy si uvedomím, ako mnou tá bolesť prechádza. Buďte pozorovateľom svojich pocitov, nesúďte ich, nepotláčajte, len ich pozorujte akoby zvonku, hovorili nám na jednom kurze osobného rozvoja, kde som bola s Danou. A tak ich nechávam sebou prechádzať, vidím ich trýznivé chúťky, modriny, nostalgické slzy, všetko. Ponorím sa pod hladinu a oni vyplávajú nad povrch. Na moment som ľahšia o kilá týchto pocitov. Ale stále sú. Buď je ich tak príšerne veľa, alebo to nie je dobrý spôsob, ako sa ich zbaviť. Idem na jogu. Meníme sa s predchádzajúcou skupinou. Gabo mal na hodine len piatich cvičiacich, je leto, ľudia sú kade-tade. „Pani Fornerová, zabudli ste si tu fľašu,“ kričí za ňou Gabo.

* Článok pokračuje na ďalšej strane

Páčil sa vám článok? Podporte ho zdieľaním na sociálnych sieťach: