NEHODIACE SA PREČIARKNITE / TVORÍME

* Pokračovanie článku z predchádzajúcej strany

„Stav?“
„Rozvedená.“
„Vek?“
„Štyridsaťosem.“
„Meno?“
„Milada Fornerová.“

Ešte pár otázok a nakoniec povedala – dobre pani Fornerová, ak niečo vhodné budeme pre vás mať, ozveme sa. Skúste sa viac usmievať, zvýšite si šance, že si niečo nájdete, povedal terapeut. Kvalifikáciu aj prax máte, už sa len usmievať. Áno, už len ten pocit zo života, viem. Idem okolo onkologického ústavu a zrazu to príde, cítim vinu z rúhania sa voči životu – že mám občas také chvíle, že nechcem žiť. Skúste pozorovať svoje pocity, opíšte mi ich, povedzte mi o nich, hovorí terapeut a ja hovorím a hovorím a vyplavuje sa všetko to hrozné zo mňa. Musím zrýchliť krok. Už ste si našli vhodný šport pre seba, pani Fornerová, spýtal sa ma pred mesiacom. Som skoro pri vchode našej bytovky, prechádzam okolo jazera, k bežcom a plavcom pribudli mamičky s kočíkmi. Je takmer poludnie, teplý letný deň. Vietor pofukuje, vidieť ho na hladine, cítiť vo vlasoch. Som ako loď bez kormidelníka, lebo toho musíme objaviť v sebe.

***

Dnes máš narodeniny, mala by si dostať niečo pre radosť, povedala nedávno Dana, poď kúpim ti tamtie topánky. Ale nie, nepotrebujem ich, hovorím, ale páčia sa ti, povedala som pre radosť, buď márnivá, aspoň niekedy. Dana trvala na tom, že mi kúpi topánky tyrkysovej farby. V obchode sa smiala a na zrkadle zanechala otlačok svojho rúžu. Dana bola márnivá, no nepremárnila ani chvíľu. Bola uletená, spontánna, žila jednoducho a autenticky.

Kráčala som k babičke v nových topánkach. Obliekla som si k nim čierne šaty. Duša klasika s prvkom výstrednosti. „Kto umrel?“ spýtala sa babička. „Prečo máš tú čiernu opachu na sebe?“ potiahla si z cigarety a silno ma objala. „Umrel starý Grman, uslopal sa k smrti,“ kričí z kuchyne jej o dva roky mladšia sestra, polohluchá Cila. Babička len potočí pri spánku rukou ako kľukou od mlynčeka, prevráti očami a zahasí cigaretu. „Elina vraj mala jednotky na vysvedčení, ktovie, či jej na niečo v živote budú,“ skonštatovala. Myknem plecami a nohou narovnávam roh koberca. „Dnes je jedno, či si inžinier, dnes musíš mať iné kvality.“ Babička šla s dobou. Vravela, že každá doba je kurva, pred Elinkou hovorila pobehlica. Raz prišla malá od susedov s plačom, pretože na ňu tetka Zita nahučala. Elina povedala, že babička furt nadáva, ale pre ňu, Elinu, nie je problém sa s pobehlicou skamarátiť. Moja sestra na babičku pre zmenu tiež nakričala, aby pred ňou nespomínala takéto veci, tá jej povedala, že je prudérna a decko sa má učiť metaforám. A bolo.

***

Upratujem. Lebo chcem mať čisto. Zapálim si sviečku. Lebo chcem mať čisto v duši. Matka mi vždy hovorí, že ani nedúfa, že prídem na jej hrob. Sviečky, hrob. Môj byt, hrobové ticho. Zapnem rádio. Ticho lieči. Ticho ničí. Pridám zvuk. Otvorím okno a snažím sa vystaviť teplému, letnému, zapadajúcemu slnku. Opiera sa do mňa, hladí ma, zavriem oči a pripadám si dobre. Dokonca sa usmievam. Rozpažím ruky a podídem ešte bližšie k oknu. „Ježišmária, ona chce vyskočiť! Milada, zbláznila si sa?“ Strhnem sa a zavriem obe krídla. Prásk jedno, prásk druhé, kľučka nabok. Ako sa nemá báť, keď všade okolo nej je strach? Čo je to sloboda, keď sa nemôžeš priblížiť k vlastnému oknu? Sadla som si na stoličku v kuchyni, stíšila rádio a odchlipla z čaju, ktorý mám ešte od poobedia. Počujem tikot hodín. Suseda, čo chytila paniku, sa zarozprávala s dôchodkyňou, ktorá práve zamyká novinový kiosk. Ju vytrhla z nasávania prítomného okamžiku, neubehlo ani päť minút a o Miladu pri okne sa už nikto nezaujíma.

* Článok pokračuje na ďalšej strane

Páčil sa vám článok? Podporte ho zdieľaním na sociálnych sieťach: